
Druhá časť je krátka, ale samozrejme berte ju ako jednu kapitolu s tou 1. časťou. Prijemné čítanie.

O ŠESŤ MESIACOV:
"Mama. Kde je Bonnie?" spýtala sa ma Lilly. Odkedy sa naučili aj s Damonom rozprávať stále sa ma niečo pýtajú a ja im s radosťou odpovedám. Sú to veľmi vyspelé deti hlavne na svoj vek. Majú šesť mesiacov a rastom sú síce rovnaký ako iné deti v ich veku, ale vedia rozprávať, chodiť a niekedy až moc detailne vnímajú svoje okolie. Stále počúvajú o čom sa ja, Bonnie a Caroline bavíme a v poslednej dobe je to hlavne Damon. Vedia, že je to ich otec. Ale vedia aj to, že tu s nami nemôže byť. Keď sa pýtajú prečo vždy odpoviem rovnako. Rozišli sme sa. Obaja túžia spoznať ho, ale len ja viem, že sa to nikdy nestane. Dala som im jeho fotku, aby mali aspoň niaku predstavu ako asi vyzerá.
"Mami, som smädný," prišiel za mnou Damon a ťahal ma za nohavicu. Zobrala som ho na ruky a odniesla k sestre na gauč. Tá teraz nič nevnímala lebo dívala Twilight Ságu. No vážne. Napoli upírie dieťa, ktoré má pol roka díva ságu o upíroch. Keď som to prvý krát videla nevedela som čo mám robiť. Mám jej to zakázať alebo ju nechať tak? Nakoniec som to vzdala a nechala ju tak.
"Počkaj tu krpček. Donesiem ti fľaštičku," povedala som a šla do kuchyne, pripraviť dvojičkám pitie.
"Tak nech sa páči," povedala som a na stôl im položila tácky s jedlom (ľudským) a krv. Kŕmiť som ich nemusela to oni už zvládnu aj sami. Ja som šla teda umyť riad. Potrebovala by som ísť do obchodu a tým dvom tiež neuškodí, keď pôjdu trocha na čerstvý vzduch.
"Deti poďte sa obliecť pôjdeme do obchodu a trocha vonku," oznámila som im.
"Mami mne sa nechce," reagovala hneď Lilly a oči znova zabodla do obrazovky, kde sa zrovna Bella a Edward cukrovali. Prečo svojej pol ročnej dcére zapínam takéto hlúposti? Pýtala som sa samej seba. Pokrútila som hlavou a kašľala na to.
"Ani mne," fňukal Damon.
"Fajn aspoň mi to nebude tak dlho trvať. Idem teda sama, ale opovážte sa niečo urobiť kým budem preč. Budete len sedieť a dívať telku jasné?" spýtala som sa.
"Jasne," odpovedali dvojhlasne. Ešte, že mám také poslušné deti, pomyslela som si s úsmevom. Toto určite zdedili po mne. Obliekla som sa a ešte raz zašla do obývačky za deťmi.
"Takže, žiadne behanie, skákanie ani nič podobné jasne?" spýtala som sa. Obaja prikývli.
"Mám vás rada," povedala som oboch ich pobozkala a šla.
DAMON:
Potuloval som sa len tak po Denveri. Dobre tak nie len tak. Chcel som stretnúť Elenu. Od Caroline viem, že má dvojičky. Chcel by som ich vidieť. Ani neviem prečo, ale mám taký pocit, že by som ich mal vidieť. Že sa za tým niečo skrýva. Niečo dôležité. Stále som chodil po uliciach a naťahoval krk či ju nezbadám, ale nič. Rozhodol som sa teda, že zájdem k jej domu a uvidím niečo aspoň cez okná. Keď som prišiel ku domu nakukol som do obývačky. Elenu som nevidel no zato som zbadal malé asi pol ročné dievčatko ako sedí na gauči a pozerá telku. Krásne dievčatko s hnedými očkami ako Elena. Niet pochýb, že toto dieťatko je Elinino. Keď som ju videl zatúžil som po tom, aby bola moja. A nielen kvôli jej kráse, ale kvôli tomu, že bola Elinina. Chcel som mať dieťa s Elinou no bohužiaľ to sa nikdy nestane. Túžil som vidieť aj toho chlapčeka, ale dievčatko ho zakrývalo. Rozhodol som sa teda preskúmať dom. Kto v ňom je a tak. Nenašiel som však nič. Ani toho Matthewa ani Elenu. To bolo dosť zvláštne, keďže deti v dome boli. Nenechali by ich predsa samých. Viac som neváhal. Vošiel som do domu a zamieril na poschodie. Prešiel som ho celé, ale nič ani nikoho som nenašiel. Potom som prepátral prízemie okrem obývačky. Taktiež nič. Tak som teda pomaly a potichu zamieril do obývačky. Nechcel som, aby ma uvideli chcel som sa len pozrieť na toho chlapca. Neviem čo to so mnou bolo. Bol som ako zhypnotizovaný proste som ho musel vidieť. Akoby sa v ňom skrývalo tajomstvo ľudstva alebo čo.
Priblížil som sa ku gauč a v tom: "Ocko!" zakričal chlapec. Ostal som stáť ako obarený. Žeby si ma splietol s tým Matthewom? Nie. To určite nie. A vôbec akoto, že to dieťa už rozpráva a stojí? Naozaj to dieťa stálo na gauči, vzpriamene a ukazovalo na mňa prstom. Dievčatko sa taktiež postavilo, ale bolo vystrašené. Bálo sa ma. Chlapček sa začal ku mne približovať.
"Damon nie! Je to niekto cudzí môže ti ublížiť," rozplakalo sa dievčatko. Damon? Ten chlapec sa volá Damon? A som ja v správnom dome? Býva tu vôbec Elena? Žeby mi uniklo jej presťahovanie? Tieto otázky som si kládol vo svojej hlave zatiaľ čo chlapček sa stále približoval a dievčatko plakalo. Musel som niečo spraviť.
"Nie, nie. Ja vám neublížim. Prišiel som za vašou mamou," začal som vysvetľovať.
"Ale ona tu není," povedalo dievčatko stále so slzami v očiach.
"Ja viem. Ale neboj sa ma. Dobre. Spolu tu na ňu počkáme a ja sľubujem, že sa vám nič nestane," povedal som a pomaly sa k nim približoval. Chlapec mi hneď skočil do náručia.
"Ty si náš ocko?" spýtal sa ma.
"No to by som aj ja rád vedel. A prečo vás tu mamička nechala samých?" spýtal som sa.
"Lebo sa nám nechcelo ísť do obchodu," povedal malý zrejme Damon.
"Ty sa voláš Damon?" spýtal som sa.
"Áno. Po tebe," povedal s úsmevom.
"A ty princezná?" spýtal som sa dievčatka.
"Lilly," povedala potichu ešte stále bojazlivo, ale už neplakala.
"Rád ťa spoznávam Lilly. Nejdeš sem k nám?" spýtal som sa jej. Sedela na samom konci gauča a bolo na nej vidno, že sa veľmi bojí. Pomaly sa k nám priblížila a ja som ju zobral do náručia. Je možné, že tieto deti sú naozaj moje? Lebo ak áno, som ten najšťastnejší upír na svete.
"Kde je mamička tak dlho? Som smädná," sťažovala sa Lilly.
"Prečo si to nepovedala? Dám ti piť len mi musíte ukázať, kde ho máte," povedal som a pozrel sa na Damona. Až teraz som si všimol, že má modré oči. Keby len modré, sú kopiou tých mojich. Než som sa stihol spamätať niekdo otváral vchodové dvere.
"Už som doma," povedala Elena no len čo sa otočila a zbadala ma s jej deťmi v náručí zmeravela.
"Damon? Čo tu robíš?" pýtala sa.
"No ja neviem. To skôr ty by si mi mala povedať prečo ma tvôj syn volá ocko," povedal som a na tvári vykúzlil očarujúci víťazoslávny úsmev.
































Jeej supeer
konečne Ďaľšaa
kedy bude ďaľšia?? 