
Tak, po dlhej dobe tu máme novú kapitolku. Dlho tu žiadna nepribudla, pretože toho mám veľa do školy. :( Čo ma naozaj mrzí, pretože mi písanie chýbalo. Priznám sa, že až dnes som sa k tomu dostala a preto je to napísané na rýchlo, ale tak dúfam, že sa to bude aj tak páčiť. :) Ďakujem za komenty, trpezlivosť a váš stály záujem o moje poviedky. Ste naozaj úžasní a ja si to vážim.


Započúvala som sa do Candicinho rozprávania...
"Ahoj, Nina," privítal ma Ian s úsmevom. Dnes mal zrejme dobrú náladu.
"Tebe je nejako veselo?" usmiala som sa aj ja.
"Dnes ma konečne pustia!" zvískol. Silno ma objal až som spadla k nemu na posteľ. Tiež som ho objala a usmievala sa ako bláznivá. Už na sebe nemal nijaké hadičky čo bolo len dobre. Privinul si ma na hruď a hladkal po chrbte. Bolo to nádherne príjemné. Zavrela som oči a užívala si ten skvelý pocit byť zasa pri ňom.
Iana naozaj pustili. Po týždni, potom čo sa prebral, mohol konečne opustiť nemocnicu. Tešil sa ako malý chlapec. Bol roztomilý.
"Prečo sa na mňa tak pozeráš?" opýtal sa zrazu. Šli sme z kaviarne, Ian celý vysmiaty a veselý, ja som na neho hľadela. Zamilovane, túžobne, uchvátene a šťastne. Bola som hlúpa, že som sa pri tom nechala načapať, ale bola som taká rada, že je so mnou živý a zdravý, aj keď so stratou pamäte.
"Ako?" hrala som blbú.
"Ja neviem, tak zvláštne," uškrnul sa a pozrel mi do očí. Len som pokrútila hlavou.
Nejaké dve hodinky sme sa rozhodli ostať v meste. Boli sme v kaviarni a mne to strašne pripomenulo naše prvé stretnutie v našej obľúbenej kaviarni. Bolo to pred štyrmi rokmi a mne to pripadá akoby to bolo včera. Rozprávali sme sa o všetkom možnom. Iana najviac zaujímalo natáčanie a ako sme v ňom od decembra pokročili. Vyrozprávala som mu všetky trapasy a chyby, ktoré sme počas nakrúcania zažili a ktoré on bohužiaľ premeśkal. Nebolo toho však veľa. Najväčším komediantom z celého hereckého obsadenia je práve Ian. Všetkým nám veľmi chýbal a tak sme nemali náladu na žarty.
Potom sme sa pobrali k Ianovi domov. Jeho mamina bola nesmierne nadšená, že ma svojho syna späť. Dokonca sa aj rozplakala! Ian jej zatajil, že príde. Ts, zákerák! Ale bolo milé pozorovať ju v takom príjemnom šoku, keď svojho syna zbadala. Samozrejme u Iana bola aj moja mamina. V poslednej dobe, konkrétne od spoločných Vianoc, si tieto dve veľmi dobre rozumejú.
"Kedy sa chceš vrátiť na natáčanie?" opýtala sa zrazu Ianova mamina. Všetci štyria sme sedeli pred telkou s teplými čajmi v ruke. Mala som pocit deja vú z Vianoc.
"Ešte aspoň tri týždne by som mal byť doma a odpočívať, ale na pľac chcem ísť uź za taký týždeň," vyhlásil Ian a ja som na neho v šoku pozrela. Skoro mi zabehol čaj!
"Ian, nemyslím si, že...." prerušil ma. "Nina, chcem pracovať. Chýba mi natáčanie." Aj keď som sa o neho nesmierne bála, jeho psím očićkám sa nedalo odolať!
"Dobre, ale budeš si dávať pozor!" varovala som ho so vztýčeným ukazovákom. Ian mi ho s úsmevom zachytil.
"Samozrejme. Budeš na mňa dohliadať," usmiala som sa a pozreli sme si do očí. Bola to magická chvíľa. Trvala len chvíľu, ale znamenala veľa. Aj naše mami sa šibalsky usmievali.
S maminou sme u Somerhaldovcov ostali až do večera. Trvali na tom, že u nich máme prespať, ale mamina chcela ísť domov, tak som jej vyhovela. Ian ma pri rozlúčke tuho objal a poďakoval za všetko čo som pre neho spravila. Byť v jeho náručí bolo ako byť v siedmom nebi. Úplne som sa rozplývala. Vyrušilo nás až "nenápadné" zakašľanie našich mamičiek.
Keď sme vyšli von, mama sa stále šibalsky usmievala.
"A tebe je čo tak veselo?" usmiala som sa. Rozhodli sme sa zájsť ešte do kaviarne. Presne do tej, kde sme pred štyrmi rokmi boli s Ianom.
"Pozorovať teba a Iana, zdvihne náladu každému," povedala zrazu. Už som si myslela, že mi ani neodpovie.
"Na čo narážaš?" opýtala som sa podozrievavo. Objednali sme si ľadovú kávu a vrátili sa k téme.
"Ale no ták, Nina. Videla som ako flirtujete, usmievate sa na seba, alebo vaše dlhé a vášnivé objatie pri rozlúčke," uškrnula sa mama. Pri tých spomienkach som sa musela pousmiať.
"Mami, to nič neznamená. Takéto chvíle sme spolu vždy prežívali. Nič z toho už nebude. Ian si ma nepamätá. Pamätá si ju, ale nie mňa. Teda mňa áno, ale náš vzťah nie. A zrejme ani svoju lásku ku mne." Znova ma zaštípali oči. Nemôžem plakať. Nie tu, nie teraz. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela na mamu. Tvárila sa utrápene. Ľútostivo ma chytila za ruku.
"Ale zmeňme tému. Čo máš nové ty? Kým bol Ian mimo bola som tak trochu mimo aj ja a vôbec som sa nezaujímala o okolitý svet. Cítim sa hrozne, že som ťa takto zanedbávala." Silne som jej stisla ruku na znak ľútosti a prepáčenia.
"Ale, zlatko, to je v poriadku, naozaj. Každá máme svoj život. Je pochopiteľné, že si mala strach o Iana. A čo sa týka mňa, čo už len ja môžem mať nové?" usmiala sa mamina. Aj ja som sa na ňu vďačne usmiala a objala ju.
Keď sme dopili kávu, pobrali sme sa domov.
Na druhý deň ráno ma zobudilo zvonenie telefónu. Už som chcela naštvane odvrknúť, keď som zistila, že je to Ian.
"Dobré ránko. Nepamätám si, že by si bol takýto ranostaj," usmiala som sa. Krajšie prebudenie som si nemohla želať. Ian sa rozosmial.
"Strašne sa nudím," sťažoval sa Ian. Znova som sa usmiala a zívla.
"Ale ty si určite nájdeš nejakú zábavku."
"Čo keby si mi ju prišla nájsť ty?" Poskočilo mi srdce. On chce, aby som prišla k nemu! Znova som sa zasmiala.
"Ale nehovor. A kedy si praješ, aby som prišla?"
"Hneď prosím. Je tu strašná nuda. Mama ma núti ležať v posteli." Ian zničene vzdychol. Opäť som sa musela zasmiať nad predstavou ako Ianova mamina Ianovi rozkazuje a hná ho do postele.
"Osprchujem sa a prídem ťa zachrániť z tvojeho utrpenia."
"Kľudne sa môžeš osprchovať aj u mňa. Nebudem si sťažovať," prisahala by som, že vyčaril šibalský úsmev. A mne znova poskočilo srdce. On flirtuje! A chce, aby som ho prišla zabaviť!
"To by sa ti páčilo, ale nie. Za hodinku som u teba."
"Ďakujem, pa."
"Ahoj," povedala som rozčarovane. S úsmevom od ucha k uchu som šla do sprchy. V sprche som si dokonca spievala! Bola som taká šťastná! Až ma desilo čo so mnou spraví jeden ranný telefonát s Ianom. Po sprche som veselo vošla do kuchyne.
"Dobré ránko," usmievala som sa.
"Ahoj, dnes si vstala nejako skoro." Mama predo mňa položila tanier s čerstvými lievancami a kávu.
"Volal Ian, že či neprídem lebo sa nudí," usmiala som sa nad spomienkou našeho ranného telefonátu.
"Ahá. Tak už chápem prečo si hneď za rána taká vysmiata a v dobrej nálade." Len som prevrátila očami. Po raňajkách som sa teda pobrala k Ianovi. Otvorila mi jeho mama a nasmerovala ma k nemu do izby. Po ceste som ešte vzala Sophiu. Mačiatko, ktoré odo mňa dostal na Vianoce. Mačiatko, na ktoré si pravdepodobne vôbec nespomína. Smutne som ju pobozkala na hlavičku.
"Ahoj Nina. Jé ty si doniesla aj Sophi? Celé ráno som ju hľadal," vzplanula vo mne nádej.
"Ty si ju pamätáš?" opýtala som sa a sadla si k nemu na posteľ. Ľútostivo pokrútil hlavou.
"Bohužiaľ nie. Mama mi povedala, že si mi ju darovala na Vianoce. Ihneď som si ju zamiloval," usmial sa a pomaznal sa so Sophi. Zdá sa, že si na neho už zvykla. Roztomilo si mu ľahla do lona a priadla. Ian ju škrabkal za uškami. Boli na zožratie!
Skoro celý deň sme preležali v posteli. Ianova mamina nás furt obskakovala a doniesla nám vždy niečo nové pod zub. Ianovi však nič iné nedovolila. Argumentovala to tým, že ak chce, aby ho pustila na natáčanie už za týždeň, bude celý týždeň odpočívať. Bola milá, ale Ian už bol z toho na nervy.
Skoro celý deň sme preležali v posteli. Ianova mamina nás furt obskakovala a doniesla nám vždy niečo nové pod zub. Ianovi však nič iné nedovolila. Argumentovala to tým, že ak chce, aby ho pustila na natáčanie už za týždeň, bude celý týždeň odpočívať. Bola milá, ale Ian už bol z toho na nervy.
Ja si však nemôžem sťažovať. Aj keď sme videli asi päť filmov, a nie všetky boli zaujímavé, s Ianom mi bolo skvele. Mohla som sa ho dotýkať a vyhovárať sa na to, že má malú posteľ. Čo on aj naozaj mal! Keď som sa ho už asi tretíkrát "nechtiac" dotkla a zahrala, že padám z postele, objal ma okolo pliec a ja som si mohla ľahnúť na jeho hruď. Ian ma jemne a pomaly hladkal na chrbte a vo vlasoch. Na chvíľu som aj zavrela oči a tú chvíľu si vychutnala. No proste bolo úžasne. Ako za starých čias, keď sme spolu chodili a po večeroch len-tak leňošili pri telke. No po asi piatich hodinách som sa začala nudiť aj ja. Šla som teda za Ianovou maminou a spýtala som sa či by sme nemohli niekam na hodinku skočiť. Nebola z toho nadšená, ale šli sme. Ian navrhol, že by sme mohli ísť do tej kaviarne, kde sme spolu boli po prvýkrát. Bola som rada, že toto si pamätá. Sadli sme si presne za ten istý stôl ako vtedy. Veľa sme spomínali, smiali sa a zabávali. Najviac sme spomínali na momenty na pľaci. Chyby, ktoré sme pri natáčaní spravili a ták. Bolo to príjemné. Mala som pocit, že ako kedysi len predstierame chodenie a vyšli sme si spolu do kaviarne. A reč padla aj na túto tému.
"A .... ešte som sa chcel opýtať," dosť ma vydesil, že čo také sa chce opýtať až z neho napokon vypadlo: "ešte stále predstierame? Alebo nie?"
"Aha, no. To bolo tak, že keď som sa dozvedela o tom s Phoebe, bola som na teba naštvaná. Dlho sme sa spolu nebavili, ale nakoniec....," nechcela som mu povedať, že zistil čo je Phoebe zač. Na to musí prísť sám, a tak som povedala: "nakoniec sme sa udobrili a začali znova predstierať. Producent nebol rád, že sme s tým sekli tak sme pokračovali."
"Takže teraz sme vlastne spolu?" opýtal sa. Pokrčila som ramenami.
"Officiálne podľa médií áno." Pozrela som na jeho reakciu.
"Prečo si mi to nepovedala? Vôbec sme nepredstierali ani nič podobné. Môžu sa dozvedieť, že je to len hrané."
"Premýšľala som nad inými vecami. Ako napríklad tvoje zdravie. Ľudia vedia čo si prežil, vôbec im to nebude podozrivé," pokrútila som hlavou.
"No dobre. Ja som už okey. Cítim sa viac-menej v pohode." S vytiahnutým obočím som na neho pozrela. Vôbec sa mi nechcelo veriť, že sa už cíti úplne v pohode. Nahol sa cez stôl ku mne. Bol pomerne malý, takže sme sa ocitli dosť blízko seba. Pozrela som mu do očí a potom na pery. Chcela som ho pobozkať! Tak veľmi! Skoro som neudržala zastonanie!
"Pozri, Nina," začal a pritom mi uprene hľadel do očí.
"Chcem, aby môj život pokračoval ďalej. Akoby sa nič nestalo, okey? Je načase dať veci zasa do normálu. Takže budeme ďalej predstierať a žiť takisto ďalej," usmial sa a nečakane ma pobozkal. Nečakane a vášnivo. Ihneď som začala spolupracovať a chytila mu tvár do dlaní. Opatrne, akoby bol zo skla. Potom sa rovnako nečakane odtiahol a pokračoval v pití kávi. Krásne sa pri tom na mňa usmieval. Bola som šťastná, ale vedela som, že už nič nebude také ako predtým. Aspoň nie u mňa.
"Nechceš tu radšej prespať? Je už dosť neskoro," opýtal sa ma Ian opäť nečakane, keď sme prišli k nemu domov. Dnes je teda plný prekvapení!
"No ja neviem." usmiala som sa. Bola to veľmi lákavá ponuka, ale neviem čo by na ňu povedali naše mami.
"Ja sa s tebou o moju posteľ veľmi rád podelím," usmial sa šibalsky. Mne zamrzol úsmev na perách.
"To by sme akože spali spolu?" opýtala som sa so zdvihnutým obočím. Ian len pokrčil plecami, akože, v čom je problém?
"Chodíme spolu síce len akože, ale poznáme sa už dosť dlho na to, aby si so mnou vydržala v jednej posteli," uškrnul sa. "A myslím, že sme aj dosť dobrí priatelia na to, aby sme spolu mohli jednu noc zdieľať posteľ," pokračoval. Ja som len na neho s otvorenými ústami kukala.
"Dosť ma desí, že nič nehovoríš," usmial sa nervózne.
"Ja len..... som v šoku, prepáč." Radšej som si sadla na posteľ.
"Máš tu dve hosťovské izby, tak prečo?" nedalo mi a opýtala som sa.
"Pretože chcem stihnúť kuknúť ešte aspoň dva filmy a je možné, že pri nich zaspíš. Tak pre istotu," usmial sa. Nemohla som odolať tiež som sa zasmiala. A samozrejme s ponukou súhlasila.
"No dobre. Ale musím zavolať mame," začala som vyťahovať telefón.
"Dobre. Nechám ťa. Ja to zatiaľ pôjdem oznámiť mojej mame," usmial sa. Úsmev som mu opätovala, a keď vyšiel z izby, vyťukala mamino číslo. Súhlasila, ale samozrejme, si neodpustila pár narážok. V tejto chvíli mi to bolo jedno. Popriala som jej dobrú noc a zložila. Keď prišiel Ian mala som na sebe len jeho košeľu a nohavičky. V polovičke kroku zastal vo dverách.
"Páni!" zvolal a usmial sa. Obhliadal si ma od hlavy po päty až som sa začervenala.
"Nerada spávam oblečená," povedala som prvé čo ma napadlo.
"To je v pohode. Vyzeráš úžasne."
"Čo mama?" zmenila som radšej tému.
"Neodpustila si zopár narážiek, ale súhlasila," uškrnul sa. Mám taký pocit, že naše mami kujú pikle. A vôbec sa mi to nepáči!
Ako povedal Ian pozerali sme ešte dva filmy. Opäť som mu ležala na hrudi a on ma hladil po chrbte a vlasoch. Už som sa však nevedela tak odreagovať ako pred tým. Mám pocit, že náš vzťah sa nikam nepohol. Práve naopak. Znova klesol na "priatelia s výhodami" ako sa vraví. Sme len priatelia, ktorí predstierajú chodenie pre dobro všetkých. Bolo mi z toho zle. Už som ani nemala takú radosť z toho, že u Iana prespávam. Chcela som sa niekde schúliť do kúta a plakať. Aby som na to nemusela myslieť radšej som sa zamerala na to čo si Ian pamätá.
Z ničoho nič som sa posadila a pozrela na neho. Ian na mňa pozrel zmätene až vyplašene.
"Chcem sa niečo opýtať," povedala som, ale do očí som sa mu pri tom nepozerala. "Viem, že tú otázku už asi nenávidíš, ale ... čo presne si pamätáš?" Až vtedy som na neho pozrela. Ian nevyzeral otrávene až naštvane ako som si myslela. Skôr vyzeral, že sa nesmierne usiluje spomenúť si.
"Prepáč, ale iba to čo som ti povedal v nemocnici. To ako sme sa my dvaja hádali a ja som ti povedal, že chodím s Phoebe. Ďalší deň si nepamätám," pozrel na mňa s ľútosťou. Sklamane som prikývla. Chvíľu sme boli ticho. Potom sa Ian tiež posadil a zdvihol mi hlavu, aby som mu mohla hľadieť priamo do očí.
"Nina, vidím, že ťa to veľmi trápy. Nerád ťa takto vidím. Snažím sa spomenúť si, naozaj. Ale nejde mi to. Čo také sa stalo, že si z toho taká smutná, že si to nepamätám?" Dívala som sa mu do očí a rozmýšľala či mu povedať pravdu. Do očí sa mi znova tlačili neposlušné slzy. Napokon som sa rozhodla nepovedať mu to. Objala som ho.
"Ale nič. Len je zvláštne, že si to nepamätáš to je všetko. To čo som ti povedala v kaviarni. Udobrili sme sa a začali znova predstierať," usmiala som sa. Ian sa tiež usmial.
"Ideme spať?" opýtal sa. Prikývla som a tak sme si ľahli a zhasli. Ian si ma opäť privinul k sebe. Moja posledná myšlienka z toho dňa bola taká aké je úžasné byť zasa s ním, aj keď len takto všelijako.
Tak to bolo celý týždeň. Bola som u Iana každý deň! Prežili sme spolu naozaj krásne chvíle dokonca ho trikrát prišli pozrieť aj priatelia z natáčania. Povedali, že sa už nemôžu dočkať kedy sa vráti späť. Ževraj je to bez neho nudné a také obyčajné. V tom majú pravdu. Ian je ten, ktorý to tam najviac oživuje. Bolo mi s ním dobre a bola som vďačná aspoň za takéto chvíle. Aj keď si už možno nikdy nespomenie, s týmto dokážem žiť.
Ian sa nakoniec naozaj po týždni vrátil na pľac. Prvý týždeň bol dosť namáhavý, lebo musel všetko dobiehať, ale šlo mu to. Ak aj bol moc vyčerpaný, nedal to na sebe poznať. Po troch týždňoch sa veci ako-tak vrátili do normálu. Chodili sme do práce, Ian bol zatiaľ v poriadnu, žiadne následky sme nepostrehli a naďalej sme predstierali chodenie. Mňa však stále trápila jedna otázka. Bude to takto už navždy, alebo si Ian raz spomenie?
































Krásný!:)