Dlho tu nepribudla žiadna kapitola poviedky a tak som sa dnes konečne pustila do písania. :) Zatiaľ tu pre vás mám malú ukážku z tejto kapitoly, ktorej názov ešte neviem, ale mohla by byť už dnes večer okolo siedmej ak to stihnem a ak budem mať nápady a fantáziu. Tu vám teda dávam zatiaľ ukážku. :) :)

Alexander sa usmial, zatiaľčo mi sme na neho vyjavene kukali.
"Nebojte sa," postavil sa a podišiel k nám: "prišiel som sa len pozrieť na tie vaše zázračné deti."
"Už si ich predsa videl. Daj nám pokoj," ozval sa Damon. Ja som len stála a snažila sa ukryť si deti za chrbát.
"No ták Elena, dôveruj mi trocha. Keby som im chcel ublížiť, spravím to už dávno," ledabolo pokrčil plecami a nabral si Damonov bourbon.
"Ste naozaj nanič hostitelia," pokrútil hlavou a vlial do seba celý obsah pohára. Pozerala som na neho a premýšľala ako sa z tejto šlamastiky dostať. Útek sme riskovať nemohli. Musíme vymyslieť nejaký plán! Z mojich myšlienkových pochodov ma vyrušili vchodové dvere, v ktorých sa objavila malá Nina s Elijahom, Caroline, Bonnie, Jeremym a Alarickom.
"Ahojte." Prvá si nás všimla Bonnie, no úsmev jej ihneď zmizol z tváre, keď zhodnotila situáciu. Aj Nina chcela niečo zakričať, no len vydesene pozerala na Alexandra. Ten sa uškŕňal, všetkým sa predstavil a povedal čo chce. S Bonnie a Caroline sme si vymenili pochybovačné pohľady. Slova sa ujal Elijah.
"Ako ti môžeme dôverovať? Ako môžeme vedieť, že sa chceš o tých deťoch naozaj len niečo dozvedieť a nechceš im ublížiť." Alexander sa znova usadil v kresle a zdalo sa, že nad odpoveďou dlho rozmýšľa.
"Pretože boli u mňa a nič sa im nestalo. Ide mi len o to, aby som sa o nich všetko podozvedal. Som zberač vzácnych vecí a tieto deti sú najvzácnejšie v nadprirodzenom svete. Len málo upírov sa dokáže zamilovať a založiť rodinu. Bratia Salvatorovci to dokázali. No som aj človek, viac-menej, a nechcem ubližovať nevinným deťom, ktoré za nič nemôžu. Nie som vrah. Som zberač." Dosť ma to prekvapilo no naozaj vyzeral úprimne. Po chvíli sa zasa ozval Damon.
"Fajn. Povieme ti všetko čo chceš o našich deťoch vedieť, ale potom odídeš a nevrátiš sa. Dáš pokoj nám aj naším deťom, rozumieš?" hovoril pokojne no hrozivo. Alexander s arogantným úsmevom prikývol.
"Nech sa páči deti. Posaďte sa. Ste predsa doma," usmial sa na ne a ukázal na gauč vedľa seba. Všetci traja na mňa pozreli a ja som prikývla. Tak sa pomaly usadili na gauč ku Alexandrovi.
Alexander bol u nás celý deň. Povedali sme mu všetky podrobnosti o dvojičkách aj Nine. Ich narodenie, prvé mesiace, prvé náznaky upírskej sily, dokonca aj prvé kroky a slová. Po hodine som sa už naozaj uvoľnila a začala veriť, že Alexander je naozaj len zvedavý. Vyzeral, že ho naše deti veľmi zaujali a o chvíľu sa s ním už bavili ako s kýmkoľvek z nás. Dokonca sa s nimi zahral! Ja som celý čas hádzala na Damona spýtavé pohľady. Ten mu dôveroval asi najmenej a dával to jasne najavo. Ku koncu to už bolo aj troška komické tak som ho pobozkala a povedala mu, že sa má trocha uvoľniť. Poslúchol a zbytok večera som strávila v jeho náručí.
Keď odbilo osem hodín a Alexander sa pobral na odchod, všetci sme si vydýchli.































