close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Život musí ísť ďalej! 2. kapitola

21. května 2014 v 8:50 | Laurika |  Život musí ísť ďalej!
Tak tu máte druhý diel jednorázovky. :) Tento týždeň ešte možno stihnem aj nový diel Života našich hviezd a plánujem aj novú kapitolovku tiež po diely 5x22. :) Chcete?



Otvoril som oči, no aj to ma stálo veľa síl. Videl som oblohu. Nebola tma, no nebolo ani svetlo. Bolo šero. Vôbec som si necítil telo. Nemohol som sa ani pohnúť. Chcel som aspoň trocha pohnúť hlavou a zistiť, kde je Bonnie. Či je v poriadku.
"Bonnie?" skúsil sa ozvať. Našťastie, rozprávanie mu šlo.
"Áno?" ozvala sa neďaleko neho. Chcel sa na ňu pozrieť, ale nemohol pohnúť hlavou.
"Môžeš sa hýbať?" opýtal som sa.
"Nie. Netuším ako to tu funguje."
"Kde je to vlastne tu?"
"Netuším, Damon. Som tu prvýkrát rovnako ako ty."
"Vy ste tí poslední, ktorých by som tu čakala." Ozvalo sa zrazu odniekiaľ. Cítil som sa bezmocne. Nemohol som vidieť kto to je ani sa prániť ak by bolo treba.
"Kto si?" opýtala sa Bonnie čím mi vzala slová z úst. Neznáma ani nemusela odpovedať. Keď sa mi objavila v zornom poli hneď som ju spoznala.
"Emily?" opýtal som sa prekvapene. Nemusel som Bonnie ani vidieť, aby som vedel, že je vystrašená a zmätená.
"Kde to vlastne sme? Prečo tu stretávame práve teba?" pýtala sa.
"Všetko vám vysvetlím, no teraz sa musíte naučiť hýbať."
"Skvelé. Takže sme sa dostali do posmrtnej škôlky?"
"Ako to tu funguje? Vôbec si necítim končatiny," pýtala sa Bonnie, ignorujúc Damonovu poznámku.
"Všetko tu funguje na základe myšlienky. Svoje telo musíte tiež ovládať pomocou myšlienky."
"Myšlienky? Vážne?" opýtal som sa podráždene.
"Presne tak. Všetko tu funguje na základe myšlienky. Musíte sa to naučiť ovládať potom to už pôjde ľahšie." Ďalej som už Emily nepočúval. Skúsil som zdvihnúť ruku pomocou myšlienky. V hlave som si predstavil ako ju dvíham. Nič sa nestalo. Aspoň ja som to nepostrehol.
"Damon?" ozvala sa Emily.
"Pohol si rukou."
"Vážne?"
"Áno. Bolo to len nepatrné, ale bolo to." Skúsil som to znova. Znova som si predstavil ako dvíham ruku.
"Už si ňou pohol úplne. Síce len niekoľko centimetrov nad zemou, ale apoň niečo," usmiala sa Emily.
Trvalo nám približne tri hodiny kým sme sa posadili a ďalšiu polhodinu kým sme sa postavili. Kráčanie bolo na moje počudovanie to najľahšie. Stačilo si predstaviť ako kráčaš a bolo. Nebude ťažké si na to zvyknúť, no bude to namáhavé.
"Dobre. Teraz, keď už sa vieme hýbať, povedz nám kde to vlastne sme a prečo si tu práve ty."
"Ste v medzipriestore."
"V medzipriestore? To je akože čo?" opýtala sa Bonnie. Videl som, že už aj jej dochádza trpezlivosť.
"Kazdý kto zomrie sa po smrti dostane buď do neba alebo do pekla. Viem, znie to ako neuveriteľné klišé, ale je to tak. Ide samozrejme o ľudí, ale po zániku druhej strany je to tak aj s nadprirodzenými bytosťami. Tí zlí sa dostávajú do pekla a tí dobrí do neba."
"Znie to až moc rozprávkovo," namietal som.
"Ja viem, ale je to tak."
"Dobre. Niektorí idú do neba iní do pekla. Prečo sme teda mi tu? V medzipriestore či ako to bolo."
"Pretože nie ste ani dobrí ani zlí. Vo svojom živote ste spravili veľa dobrého, ale aj zlé. Preto ste tu. V medzipriestore. Všetky nadprirodzené bytosti, ktoré, rovnako ako vy, spravili veľa zla aj dobra sú tu."
"Aha. Myslím, že chápem. A čo ľudia? Tí tu nie sú?" zaujímala sa Bonnie. Mňa však skôr zaujímalo či je možné vidieť tých na zemi.
"Je tu aj pár ľudí, ale len veľmi málo. Ľudia sú zvláštne tvori. Buď dobro alebo zlo. Nedokážu žiť s obojím." Prevrátila Emily očami.
"No dobre, dobre. Ďalšia otázka. Je možné vidieť ostatných na zemi?" opýtal som sa nedočkavo.
"Samozrejme, že áno. Ako som už povedala, všetko je tu na základe myšlienky. Stačí na nich pomyslieť a ste tam." Bonnie na mňa s úsmevom pozrela. Tiež som sa usmial.
"Ideme?"
"Jasné." Rozžiarila sa ešte viac a chytila ma za ruku. Zavreli sme oči a začali myslieť na priateľov. Usiloval som sa myslieť na všetkých, ale v hlave mi vírili len dve mená. Elena a .... Stefan. Áno. Chcel som vidieť aj svojho mladšieho bračeka. Smrť ma obmäkčila.
Zrazu som sa objavil na nejakej pláži. Bonnie so mnou nebola. Zľakol som sa, že sa jej niečo stalo, no potom som zbadal ju. Elenu. S Bonnie som si už nerobil starosti. Určite je v poriadku. Teraz som myslel už len na ňu. Bola nádherná. Ležala na uteráku a natierala sa opaľovacím krémom. Vyzerala smutne, no nie tak zúfalo ako keď som ju videl naposledy. Určite bude v poriadku. Ona je silná. Zmieri sa s tým. O chvíľu sa vráti do svojho bežného života a bude zasa v poriadku. Musí to tak byť. Neznesiem, aby kvôli mne trpela. Ešte chvíľu som na ňu hľadel. So smutným úsmevom hľadela na more. Až teraz som si všimol, že je tam Stefan s Caroline. Naháňali a špliechali sa vo vode. Pri pohľade na nich som si strašne prial, aby som tam bol s nimi. Aby som mohol vziať Elenu do náručia a hodiť ju do mora. Ona by s výskotom vyplávala a naháňala ma. Chcela by mi to vrátiť. Nechal by som ju, aby ma chytila a spoločne by sme znova padli do vody. Tam by som ju chytil okolo pása a pobozkal ju. Povedal by som jej, že ju ľúbim a ona by mi povedala to isté. Ale to sa už nestane. Nestane sa to a ja sa s tým budem musieť zmieriť.
Znova som sa zahľadel na ňu. Tentoraz pozerala na nebo. Znova sa smutne usmiala a po líci jej stiekla osamotená slza.
"Ľúbim ťa, Damon. Veľmi mi chýbaš," zašepkala.
"Aj ja ťa veľmi ľúbim," tiež som zašepkal.
Už som tam dlhšie nemohol ostať tak som znova pomyslel na ten medzipriestor. Opäť som sa ocitol v medzipriestore so sivou oblohou. Povzdychol som si. Kiežby som tam mohol ostať s ňou.
"Damon?"
"Bonnie. Ahoj. Kde si zmizla?" opýtal som sa.
"Myslím, že sme každý mysleli na niekoho iného a tak nás to rozdelilo. Bola som s Jeremym a ty?"
"Videl som Elenu, Stefana a Caroline."
"Vážne? Sú v poriadku?"
"Áno. Stefan a Caroline sa bavili v mori a Elena sa opaľovala na deke. Čo malý Gilbert?"
"Bol v nejakej hotelovej izbe. Počúval hudbu a maľoval."
"Asi sú na nejakej dovolenke," rozmýšľala Bonnie.
"Asi áno. Som rád, že si užívajú. Potrebujú to."
Za ostatnými na zem sme chodili skoro každý deň. Teda myslím, že každý den, keďže tu som nemal žiadny pojem o čase. Niekedy som ju zastihol uplakanú, inokedy šťastnú. Stále som ju len pozoroval, nemal som odvahu sa jej dotknúť. Asi by som neprežil keby som sa jej dotýkal len akože a ona by o tom ani nevedela. No teraz som spravil výnimku. Ležala na posteli vo Whithmore. Usmievala sa, no nebolo to celkom úprimné. Stále tam bol ten smútok. Už však neplakala čo bol pokrok. Ľahol som k nej na posteľ, ale dbal som na to, aby som sa jej zatiaľ nedotkol. Najprv som ju len pozoroval. Bola krásna ako vždy. Dlhšie som sa už neudržal a pohladil som ju po líci. Bolo to zvláštne. Myslel som si, že to nebudem cítiť, ale niečo som predsalen cítil. Bolo to len nepatrné, ale cítil som to. A zdá sa, že som nebol jediný.
"Damon?" zašepkala Elena. Žeby to cítila aj ona?
"Elena? Deje sa niečo?" spýtala sa Caroline z druhej postele.
"Nie. Len sa mi niečo zdalo." Posadila sa a začala sa obzerať. Je naozaj možné, že by ma mohla cítiť? Je nejaká nádej, že by naša smrť bola dočasná ak nás môžu cítiť naši priatelia?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 :) :) | 21. května 2014 v 9:45 | Reagovat

Úžasný!:)
A jistě že chceme kapitolovku a nový díl.

2 Klára Klára | 21. května 2014 v 15:15 | Reagovat

krásný :) budu se těšit na nové kapitolky :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama