Ďalej tu mám pre vás novú kapitolku k poviedke Life Without You. Nie je moc dlhá, vlastne sa tam ani nič také neudeje až na jednu vec alebo dve :D ale to nejdem prezrádzať. :D Viac som sa sústredila na ŽNH, ktorá je prednastavená na 12:00. :) Tak prosíííím komenty! Ja sa idem teraz vrhnúť zasa na galériu. :) A ďakujem za návštevy! Galériu mám len jeden týždeň a bola zobrazená 131krát! :) Ste úžasní. :)

Damon bol preč už mesiac. Snažila som sa odreagovať akýmkoľvek spôsobom. Väčšinou som bola so Stefanom, Car alebo Bonnie. Bolo to utrpenie. Stále som na neho myslela. Na naše spoločné chvíle, jeho objatia, bozky, vôňu. Nemohla som na neho zabudnúť. Nechcela som na neho zabudnúť. Chcela som ho pri sebe. Písal mi skoro každý druhý deň a volal každý týždeň. Ale nestačilo mi to. Chcela som ho mať pri sebe. Cítiť ho pri sebe. Mobil je niečo iné. Je to také neosobné. Kým sme s Damonom spolu chodili boli sme spolu skoro každý deň. A teraz? Mám si zvyknúť na to, že tu není? Že ma ráno nepobozká a nepovie mi ako veľmi ma miluje. Ale musím si zvyknúť na život bez neho. V poslednej dobe volal raz za dva týždne a smsky tiež neboli bohvie čo. Vedela som, že sa to bude stále zmenšovať a za chvíľu už nebudeme v žiadnom kontakte. Zakaždým keď sme si volali dal najavo, že by sme si mali zvyknúť na to, že sa už možno neuvidíme. Vedela som, že jeho čoraz menej časté telefonáty znamenajú, že on si už začal zvykať. Mala by som aj ja. Ale nedalo sa to. Nemohla som na neho prestať myslieť. Zakaždým keď som to skúsila vydržalo mi to maximálne dve hodiny, aj to len vtedy ak som s niekým bola a ten niekto ma dostatočne rozptyľoval. Na druhú stranu som si uvedomovala, že to mohlo byť aj horšie. Mohol napríklad zomrieť. To by bolo to najhoršie! Aj tak ma to však neukľudňovalo.
"Elena!" kričal Stefan z obývačky.
"Áno?"
"Prišla Caroline, Bonnie a Jeremy!" Pretočila som očami. Zasa ďalšie rozptýlenie, ktoré aj tak nebude fungovať. Som zvedavá čo vymysleli tentokrát.
"Už idem." Zakričala som späť a pobrala sa do obývačky. So všetkými som sa zvítala a povedala im ako veľmi rada ich vidím aj keď to tak nebolo. Strašne ich mám rada, ale ja chcem byť sama! Nemám náladu na to ich "rozptyľovanie" čo vlastne ani není rozptyľovanie, pretože pri tom len neustále myslím na to, že ma chcú rozptýliť a tým pádom myslím aj na neho. Na Damona. Na moju životnú lásku. Na spriaznenú dušu, s ktorou som si myslela, že už budem navždy. No on odišiel. Opustil ma! Nedobrovoľne, ale aj tak! A ja sa musím pohnúť ďalej. Koľkokrát som si to už odprisahala?
"Čo ste vymysleli tentokrát?" opýtala som sa znudene na rovinu. Car si povzdychla, no ihneď predviedla nadšený úsmev číslo jeden.
"Zahráme si fľašu a o polnoci s Bonnie vyvoláme nejakých mŕtvych. Čo ty na to?" Usmievala sa od ucha k uchu. No to tu ešte nebolo.
"Aspoň ste konečne prišli s niečím originálnym." Všetci na mňa pozreli so zdvihnutým obočím. Ako keby hovorili "ako dlho hodláš byť sarkastická?"
"Dobre, dobre. Už budem milá. Možno," usmiala som sa a oni mi úsmev opätovali.
Z pivnice som zobrala tri fľaše bourbonu a Car zatiaľ pripravila všetko potrebné na hranie fľaše. Bolo to naozaj zábavné a naozaj som na chvíľu, ale fakt len na chvíľu, zabudla na Damona. Caroline, ako inak, dávala strašne šialené úlohy, ale bola som jej vďačná, pretože tak dobre som sa ešte nikdy nezasmiala. Parkrát som sa musela aj bozkávať so Stefanom. Nikto moje ani jeho námietky nebral vážne, tak sme to spravili. Bolo to zvláštne po tak dlhom čase ho znova bozkávať, ale nemôžem tvrdiť, že mi to bolo úplne proti srsti. Stefan sa bozkáva skvelo, a aj keď v tom nebola žiadna láska ani vášeň, bolo to účinné, pretože som vtedy nemyslela na jeho brata, ktorý nás opustil. Bolo to oslobodzujúce. Na druhú stranu som mala pocit, že Damona zrádzam. Akoby som ho podviedla, alebo čo. Akoby vedel na čo myslím, tesne potom ako sme sa so Stefanom od seba odtrhli, volal Damon.
"Ahoj," šepla som.
"Ahoj. Deje sa niečo? Znieš divne." Tak dobre ma pozná. Dokonca aj cez telefón.
"Nie. Nič sa nedeje. Len hráme fľašu a trocha pijeme," priznala som. Damon na druhej strane sa zasmial.
"Si opitá?"
"Nie dostatočne na to, aby som na teba prestala myslieť." Hups, možno nie som až tak opitá, ale úprimnosť pripitého človeka mi teda rozhodne nechýba. Damon si povzdychol.
"Elena, mali by sme to už ukončiť." Zastavilo sa mi moje mŕtve srdce. Čo to práve povedal?
"Ako ukončiť? Ty si to už predsa spravil, keď si odo mňa odišiel." Po tvári mi opäť stekali horúce slzy.
"Myslím definitívne. Telefonáty, smsky. Neprospieva to ani jednému z nás. Zbytočne sa ešte viac týrame." Po tomto vyjadrení som už revala ako malé dieťa. Po stene som sa zviezla na zem a oprela sa o ňu.
"Damon..."
"Nie, Elena. Myslím to vážne. Milujem ťa. Neskutočne ťa ľúbim a vždy keď sme v kontakte tak sa mi to pripomína a takto ďalej už nemôžem. Ak s tebou budem v kontakte, nikdy nezabudnem a ja potrebujem zabudnúť. A ty tiež. Toto nemá význam. Sme zaseknutý v tomto nefungujúcom vzťahu-nevzťahu a musíme sa posunúť. Musíme ísť ďalej." Na chvíľu sa odmlčal. Možno čakal moju reakciu, no ja som len vzlykala. Nezmohla som sa na slovo. Nemohla som. Tak strašne to bolelo. Odmietal ma. Posielal ma preč. Láska môjho života, človek, s ktorým som si myslela, že už budem naveky.
"Musíme svoje životy viesť bez toho druhého. Musíme sa naučiť ŽIŤ bez toho druhého. Je mi to ľúto, Elena. Zbohom." Na druhej strane ostalo ticho. Damon zložil. Chcela som mu zavolať naspäť, ale vedela som, že telefón je v tejto chvíli už nefunkčný. Zrejme ho rozbil, hneď ako položil. Nechcel so mnou komunikovať. Nechcel mňa. Nechcel náš spoločný život. Damon ma opustil. Tentokrát už úplne. Vždy tu bola nádej, že sa možno raz vráti, ale teraz už nie. On sa už nevráti. Je preč. Navždy.
































Super už sa teším na pokračovanie