Tak som konečne niečo napísala. :D Naozaj sa ospravedlňujem, ale viete aké to je so mnou cez víkendy. :D Vôbec nie som doma a večer chodím domov minimálne o tej deviatej a to sa mi už nič nechce. :/ Dneska ešte možno pridám tie synopsi, ale inak už asi nič. :/ Aspoň som napísala novú kapitolku. :)

Rýchlo som sa pobrala naspäť do motelu, aby sme pripravili poriadny plán na záchranu Damona. Stefan ešte stále nebol späť a Enzo spal. Skvelé! Damon je niekde zavretý, mučia ho a oni si kľudne spia a flákajú sa po vonku! Bola som zúfalá. Chcela som hneď teraz ísť späť a Damonovi pomôcť, ale vedela som, že Stefan s Enzom majú pravdu. Nemuselo by to dopadnúť dobre. Ani pre mňa a ani pre Damona. Chodila som nervózne z jednej strany na druhú a rozmýšľala či mám ísť za Enzom. O šiestej ráno som sa rozhodla, že idem. UŽ som to v takej neistote nevydržala. Dvere na izbe mal odomknuté a tak som neváhala a vošla.
"Enzo!" drgla som do neho, ale nič. Bože, ten má ale tvrdý spánok! "Enzo! Vstávaj!" zasa som do neho drgla a stále ním hýbala. Nakoniec zamravčal a vstal.
"Čo sa deje, preboha?!"
"Musíme ísť za Damonom!"
"Koľko je hodín?"
"Šesť! Vstávaj! Bola som za Damonom. Musíme mu pomôcť."
"Čože? Kedy si tam bola? Nepovedali sme ti snáď, ža tem nemáš liezť?" Enzo vstal z postele. Nahý! Taktne som sa otočila.
"Radšej sa pozeraj. Väčšieho už neuvidíš," povedal pyšne so svojím úsmevom. Videla som ho len chvíľku, ale som si istá, že Damon ho MÁ väčšieho. To som mu, ale radšej nehovorila. Nerada by som mu zničila jeho sebavedomie. Keď sa už konečne obliekol pozrela som na neho.
"Už máš plán?"
"Nie nemám. Kde je Stefan? A ešte doteraz si mi nevysvetlila prečo si šla za Damonom, keď sme ti to zakázali!"
"Tak za prvé, nemám päť rokov, aby ste mi niečo zakazovali a za druhé, nikto ma nevidel. Ani len Damon, takže akoby som tam ani nebola. A Stefan niekam zmizol ešte včera večer. Odvtedy som ho nevidela." Akoby vedel, že sa o ňom bavíme, objavil sa vo dverách.
"Takže? Ako to ideme urobiť?" opýtal sa rovno a na mňa sa ani nepozrel. Trápilo ma to, ale momentálne som to nechcela riešiť. Mojou prioritou bol teraz Damon a jeho záchrana. Potom vyriešim svoj vzťah/nevzťah so Stefanom.
"Nemám nijaký konkrétny plán a tak to proste spravíme po starom. Ja a Stefan sa ich pokusíme nejako zabaviť a ty nájdeš Damona."
"Nemusím ho hľadať. Viem, kde je. Už som tam s ním raz bola."
"Super. Ďalší problém je cela. Budeš potrebovať toto," Enzo zrazu zo zadného vrecka vytiahol pištoľ.
"Neviem s tým narábať!" zhrozene som na to pozerala. Enzo si ku mne sadol a začal mi to vysvetľovať a ukazovať.
"Nie je to nič tažké. Zvládneš to?" Prikývla som. Ide tu o Damona. Kvôli nemu zvládnem všetko. Samozrejme ako som aj čakala, Stefan a Enzo sa rozhodli, že pôjdeme až večer.
"To nemyslíte vážne! Ja som ho tam vČera videla! Je v hroznom stave. Musíme mu pomôcť. Hneď!"
"Elena, v noci máme väčšiu šancu. To chceš akože polomŕtveho Damona vyťahovať z cely počas toho ako študenti chodia na svoje prednášky? Vážne?" Opäť mal pravdu, ale nechápala som prečo sme nemohli ísť napríklad včera večer! Stále majú len nejaké výhovorky. Ja nechápem ako ho tam môžu nechať o ďalšie minúty dlhšie?! Enzo to predsa zažil. Musí vedieť aké to tam je hrozné. Naštvane som sa postavila a odišla. Potrebovala som byť na čerstvom vzduchu. Potrebujem ho pri sebe. Potrebujem vedieť, že je v poriadku. Že mu už nikto neublíži. Nemôžem žiť s myšlienkou, že ho možno práve teraz niekde mučia. Sadla som si do parku na lavičku a pozerala na tých študentov. Teraz by som mala byť medzi nimi. Mala by som chodiť na prednášky a opíjať sa na vysokoškolských párty. Taký by mal byť môj život. A namiesto toho sedím tu a premýšľam nad tým ako mučia môjho priateľa. Vlastne ex-priateľa. Ja vlastne ani neviem čo Damon je! Všetko to na mňa doľahlo a ja som ďalej nevládala. Dala som si ruky do dlaní a rozplakala sa. O chvíľu ma však prerušili kroky. Vedela som, že je to buď Stefan alebo Enzo, ktorí ma kontrolujú či som nespravila nejakú hovadinu. Rýchlo som si poutierala tvár od sĺz. Vtedy si už vedľa mňa sadol Stefan.
"Bude v poriadku, Elena. Enzo má pravdu. Nemôžeme tam ísť za bieleho dňa."
"Páni! Ty sa so mnou aj rozprávaš?" opýtala som sa a ironicky sa zasmiala.
"Len ti chcem povedať, že o šiestej sa stretávame u Enza v izbe." Povedal chladne a vstával. Ja som ho však zastavila.
"Čo to s tebou dopekla je? Čo také som ti spravila?"
"Nič, Elena! Absolútne nič! Všetko je v úplnom poriadku." Sarkazmus z neho len tak sršal. Naštvane na mňa poslednýkrát pozrel a odpochodoval preč. Čo to s ním je? To mám teraz riešiť ešte aj jeho blbé nálady?
Presne o šiestej som bola u Enza. Stefan tam už tiež bol a obaja sa so sáčkom krvi pripravovali. Ja som si tiež jeden vzala a celý ho vypila. Enzo mi podal zbraň a mohli sme vyraziť. Našťastie sme nemuseli byť pozvaní dovnútra a tak sme bez problémov vošli. Enzo so Stefanom sa vybrali hore a ja dole do pivnice. Omráčila som jediného strážce čo tam bol a odhodlane sa vybrala k Damonovej cele. Ležal na zemi a všade okolo neho bola krv. Vohnalo mi to slzy do očí, ale musela som sa ovládať a tak som ich potlačila a sústredila sa na svoje povinnosti.
"Damon?! Damon, prosím povedz, že si v poriadku." Zdvihol hlavu a mne sa nesmierne uľavilo. Je v poriadku! Teda, aspoň v rámci možností. Usmiala som sa a namierila zbraň na zámok. Vystrelila som a zámok povolil. Damon bol voľný. Rýchlo som sa k nemu pobrala a donútila ho pozrieť na mňa. Bol zvláštny, jeho oči neboli také ako som si ich pamätala. Arogantne sa na mňa usmial.
"Elena. Ty si si všimla, že existujem? To je od teba strašne milé!" Stále sa arogantne usmieval a mňa to desilo. On ma desil. Niečo nebolo v poriadku. Bol iný. Taký chladný a odmeraný.
"Damon? Ja neviem o čom to hovoríš."
"Aha! Ty nevieš, samozrejme. Volal som ti. Nekoľkokrát. Nieže by ťa to zaujímalo." Bol naštvaný. Teda vlastne ani nie naštvaný, len ... divný. V jeho tvári bol len zlomok emócií. Sotva viditeľných emócií.
"Prepáč ja..."
"Je mi to jedno, Elena. Si mi ukradnutá ty aj vŠetci ostatní. Vlastne mi je ukradnuté úplne všetko." Práve mi došla desivá skutočnosť. Rozšírili sa mi zerničky v krutom poznaní.
"Preboha! Ty si vypol svoju ľudskosť!" Damon sa na znak súhlasu na mňa arogantne usmial a prikývol.
"A je to úžasné!"
Ako sa vám to páčilo? Táto poviedka mala už dávno skončiť, ale chcela som to nejako predĺžiť a tiež som úplne zmenila jej koniec. :D Tak dúfam, že sa vám to bude páčiť. :) Ďakujem za komenty a čo chcete na zajtra? :)
































Jakmile Damon rekl prvni vetu, byla mi keho nelidskost jasna
:-\ Zitra prosim Memories.