
Prečo sme v dome, ktorý by mal byť už dávno len popolom?
"Kde to sme?" opýtal sa ma Damon. Až teraz som si všimla, že stojí vedľa mňa. Porozhliadla som sa, ale nikto nikde. Boli sme tu len my dvaja.
"Sme u mňa doma."
"Prečo sme u teba doma?"
"To netuším. Tento dom je už len popolom vyše roka. Vôbec by tu nemal byť, nehovoriac o nás. Mimo to už nemáme prístup do Mystic Falls. V tejto chvíli by sme mali byť mŕtvy."
"Očividne nie sme." Prikývla som a vybrala sa do obývačky. Zrazu som počula nejaké zvuky z moje izby. Počula som Damonov hlas.
"Počuješ to?" zašepkala som. Damon na mňa nechápavo pozrel a potom sa zrejme započúval.
"Stefan?" Prikývla som.
"Pred chvíľou som počula aj teba." Damon pozdvihol jedno obočie a vybral sa na poschodie. Hneď som ho následovala. Ako sme sa priblížili naozaj tam niekto rozprával. Dokonca som počula aj samu seba, čo bolo dosť divné. Nenápadne sme nakukli do izby. Oproti nám na sedačke pod oknom sedel Damon. Keď som sa pozrela bližšie videla som samú seba na posteli. Stefan sedel oproti mne.
"Panebože," zašepkala som. Musela som sa ukryť, pretože Damon ma zrejme počul. Pozrel naším smerom, ale asi nás nevidel. Oprela som sa o stenu. Damon si položil ruky vedľa mojej hlavy a nalepil sa na mňa. Viem, že sme boli v divnej situácií, ale musela som premýšľať nad tým aký je nádherný a celým telom na mňa pritlačený.
"Nevidel nás?" pošepkal Damon.
"Ale videl. A desí ma to," objavil sa zrazu ten druhý Damon vedľa nás. Musela som si rukou zakryť ústa. Tak ma vydesil!
"Kto ste? A ako ste sa sem preboha dostali?!"
"To nevieme. A nie sme z toho o nič viac nadšený ako ty," chopil sa slova Damon. Ešte stále bol na mne nalepený a úprimne, dosť ma to rozptyľovalo! Odtiahla som sa od neho a postavila sa pred Damonovo minulé ja alebo čo to vlastne je.
"Sme z budúcnosti," povedala som a pozerala na neho.
"Čože?" ozvali sa naraz obaja Damonovia. To už u nás bolo aj moje minulé ja so Stefanom. Obaja na nás vyjavene kukali.
"Toto je deň, keď som sa premenila na upírku."
"Vážne?" opýtal sa môj Damon. Teda Damon z mojej prítomnosti. Len som prikývla.
"Ty si to nepamätáš?" opýtal sa tentoraz druhý Damon.
"To je komplikované," uzavrela som to, keď sme sa všetci odobrali späť do izby. S Damonom sme si sadli vedľa seba na posteľ. My traja z minulosti sme si sadli oproti nám. Bolo to divné pozerať na nás.
"Takže, ako ste sa sem dostali?" vyzvedal Stefan.
"Bonnie urobila také kúzlo na vrátenie spomienok a to nás tak nejako doviedlo sem k vám," vysvetlil Damon.
"Vrátenie spomienok? Načo vám to bolo?" opýtala som sa ja. Alebo moje minulé ja.
"Ide o to, že Damon a Bonnie zomreli. Teda aspoň sme si to mysleli a potom sa nejako záhadne objavili, ale bez svojich spomienok." Damon vedľa mňa súhlasne prikývol.
"Aha. A to vás doviedlo sem?" Opäť som prikývla.
"Ale neviem prečo len nás dvoch? Pri tom kúzle sme boli všetci." Obrátila som sa na Damona.
"To bol určite osud." Začal ma hladkať po stehne a lišiacky sa usmievať. Aj ja som sa usmiala, ale potom si uvedomila čo robím. Toto nemôžem. Nepamätá si na mňa. Musím si od neho držať odstup. Len flirtuje, ale nemiluje ma, pretože to si nepamätá. Nepamätá si čo medzi nami bolo. Odvrátila som sa od neho a jeho ruku zo seba dala preč.
"To asi ťažko, zlato," venovala som mu jeden rýchli úsmev a pozrela naspäť na naše minulé ja.
"Ale no ták! Povedz mi už konečne v akom sme boli vzťahu! Ako si mám spomenúť keď o svojom živote nič neviem!" naštval sa Damon. Obrátila som sa k nemu a pozrela mu do očí. Chápala som, že chce vedieť pravdu, ale nemôžem mu to povedať. Musí si sám spomenúť. Na svoje city ku mne. Nemôžem byť len jeho náhodný flirt alebo dievča, ktoré sa mu páči. Chcem byť jeho Elena. Chcem, aby ma opäť miloval! Skutočne miloval a to sa nedá len za tých pár hodín čo sú aj s Bonnie späť.
"No dobre. Ja ti to teda poviem. Ale bude to bolestivé." Položila som ruku na jeho rameno a nasadila svoj najvážnejší pohľad.
"Som tvoja sestra. Je mi to ľúto." Držala som sa, aby som sa nerozosmiala. Bol taký zlatučký. Úplne mimo. Potom som sa už naozaj neudržala a vybuchla v hurónsky smiech.
"Keby si sa videl! Ten tvoj pohľad." Stále som sa len smiala. Už mi aj slzy začali tiecť.
"Ty si taká hnusná! A odporná! Sebecká! Robíš si srandu z chlapa, ktorý nemá spomienky!" Prestala som sa smiať. Ale úsmev som si udržala. Šla som bližšie k nemu a vošla mu rukou do vlasov.
"Ale no. Mám ťa rada. Ale keby si sa videl!" Hladila som ho po vlasoch a pozerala mu do očí. Musela som sa od neho zasa odvrátiť inak by som sa asi neovládla a pobozkala ho. Pozrela som na naše minulé ja. Kukali na nás ako na bláznov.
"Môžem sa ťa aspoň na niečo opýtať?"
"No skús, ale už by sme mohli začať aj niečo robiť. Nemôžeme skysnúť v minulosti!"
"Dobre, dobre. Chcem len vedieť, či sme niekedy boli spolu. Veď vieš, ako partneri." Povzdychla som si. Prečo to chce stále vedieť? Načo mu to preboha je?
"Damon, ja ti to nepoviem. Musíš si spomenúť sám. Je mi to ľúto." Zakrútila som hlavou na nesúhlas. Prosebne na mňa pozeral.
"Damon, nepozeraj tak na mňa! Proste ti to nepoviem. Prečo ťa to tak vlastne zaujíma?"
"Pretože, fakt sa mi páčiš. Si úžasné dievča a ..." pozrel na mňa. Niečo mi tajil. Videla som to na ňom.
"A čo, Damon? Niečo mi tajíš! Vysyp to!" Povzdychol si a začal hovoriť.
"Na niečo som si možno spomenul."
Veľmi sa ospravedlňujem, že ani včera ani v piatok nič nebolo. Bola som v strojári na diskotéke a včera všetko dospávala a upratovala. Cez víkendy asi písať ani nebudem pretože behám po vonku a väčšinou pred jedenástou večer ani nie som doma. Dneska som tiež prišla o ôsmej domov, takže kapitolka až teraz. Takže sa vám dopredu ospravedlňujem čo sa týka víkendov. :) Ale cez týždeň s tým nemám problém ak toho nie je veľa do školy. :/
Ďakujem vám za komenty, ešte raz prepáčte a píšte čo na zajtra. :3 :)
Ďakujem vám za komenty, ešte raz prepáčte a píšte čo na zajtra. :3 :)
































Zajimava kapitola...jak tam spolu flirtovali pred jejich minulymi osobnostmi
Zitra prosim znovu toto.