
Život musí ísť ďalej! 3. kapitola
16. prosince 2014 v 18:04 | Laurika | Život musí ísť ďalej!Tak, tu máte pokračovanie k poviedke Život musí ísť ďalej. :) Dúfam, že sa bude páčiť. :)

ELENA:
Každý deň bol rovnaký. Vstala som, šla do školy, učila sa a šla spať. Jedine cez víkendy to bolo aspoň trocha rozdielne. Niekedy sme šli na nejakú párty alebo nás Caroline vytiahla do kina. Nechcelo sa mi. Chcela som len ležať v posteli a písať si denník. Myslieť na Damona. Ale vedela som, že takto by môj život nemal pokračovať. Damon by to nechcel. Chcel by pre mňa len to najlepšie. Chcel by, aby zo mňa bola špičková doktorka a aby som pomáhala ľuďom. A to aj spravím. Kvôli nemu, kvôli svojej budúcnosti a aj kvôli svojim priateľom. Nechcela som, aby ma stále videli takú neštastnú. Dneska sme boli opäť v kine. Zasa som mala pocit akoby som ho cítila. Blázniem z toho! Ako mám na neho zabudnúť, keď ho neustále cítim pri sebe? Cítila som ako ma drží za ruku. Viem, že toto už nie sú len moje predstavy. Musí to byť skutočné. Alebo som naozaj v takom stave, že si predstavujem niečo neexistujúce? Naozaj sú to všetko len výplody mojej fantázie? Psychicky som na tom naozaj zle. Tak veľmi chcem, aby bol pri mne. Aby ma držal za ruku naozaj a nie len akože. Aby ma pobozkal a vyznal mi lásku. Takto som ďalej nemohla existovať.
DAMON:
S Bonnie sme sa presťahovali do malého domčeka. Bolo tam príjemne a útulne. Spolunažívanie s Bonnie nebolo zas tak hrozné. Varila a upratovala, ja som nemusel nič robiť. Bolo to od nej celkom milé. Stále však bola smutná. Všetci, a hlavne Jeremy, jej veľmi chýbali. A mne tiež. Čo by som dal za to počuť Carolinine mrmlanie a vidieť Stefanov zarmútený výraz. S Bonnie sme stále chodili navštevovať našich priateľov. Mali sa celkom dobre. Pomaly sa dostávali do bežného života pred tým ako sme zomreli. Elene to ako sestričke šlo a v tom odeve bola neskutočne sexi! Tak veľmi by som ju chcel mať pri sebe.
V tejto zemi, medzipriestore, to bolo podobné ako v zemi živých s tým rozdielom, že tu sú všetci .... nuž mŕtvy. Bolo to mesto ako ktorékoľvek iné. Až na to, že tu všetko fungovalo na základe myšlienky. S Bonnie sme sa dozvedeli, že sa môžeme telepaticky dohovárať a keď si nezablokujeme myšlienky, dokážeme ich čítať. Všetko tu bolo strašne zvláštne a pochmúrne. Stále tu bolo šero, nikdy sa nerozvidnelo čo ma neskutočne deprimovalo! Mám rád čiernu, ale toto už bolo moc! Nevedel som sa dočkať keď uvidím nejakú ružovú farbu a to už bolo čo povedať! Ja a ružová!
Dnes som sa opäť rozhodol navštíviť Elenu. Bola v kine s Car a Stefanom. Nevyzerala, že by ju to nejako zaujímalo. Sadol som si vedľa nej a chytil ju za ruku. Opäť som mal pocit akoby to cítila. Neustále som za ňou chodil a vždy sa jej snažil dotknúť. A vždy som mal pocit, že to cíti aj ona. Ja som to cítil naozaj minimálne, ale bolo to tak! Čo ak to cíti aj ona? Čo ak je tu nádej? Musím sa spýtať Bonnie a Emily.
Bol som s Elenou až kým sa nevrátila na izbu. Stefan vzal Caroline ešte niekam von. Úprimne, myslím si, že tí dvaja na to čochvíľa vletia. Škoda, že tam nebudem, aby som mohol utrúsiť pár dobre mierených poznámok. Ale boli by spolu celkom zlatí.
Elena si vyčerpane ľahla na posteľ a vzala svoj denník. Opäť začala niečo písať. Stále len písala a všetko bolo o mne. Nie že by mi to nelichotilo ale, bolo to strašne smutné. Chcel som jej nejako pomôcť. Pohladil som ju po vlasoch. Znova sa trocha pomrvila a chytila si vlasy. Cítila ma. Opäť! Čo sa to tu deje? Posadila sa a obzerala sa okolo seba. Potom vzala pero a otvorila denník na poslednej strane.
Damon? Damon, si to ty? Si tu? napísala. Skoro mi puklo srdce. Samozrejme, že ma cítila. Usmial som sa a chcel si vziať pero. Odpísať jej, ale nešlo to! Moja ruka prešla skrz pero. Nemohol som ho chytiť, pretože som tu vlastne ani nebol. Na tomto svete som už neexistoval. Ale ako je možné, že sa dotýkam Eleny a pero chytiť nemôžem?
ELENA:
Po kine som sa vrátila na Whitmore. Stefan a Caroline šli ešte niekam von. Chcela som, aby boli spolu. Boli by celkom chutní. Prajem im to. Aj keď by to bolo celkom zvláštne. Car kedysi spávala s Damonom a ja som chodila so Stefanom. Teraz je to naopak. Alebo aspoň bolo kým tu bol Damon. Zasa na neho myslím. Neprejde deň, aby mi ho niečo nepripomenulo.
Ľahla som si na posteľ a vzala denník. Písala som a písala, ako každý deň. O tom istom. O Damonovi. O tom ako sa cítim keď tu nie je. O tom ako veľmi mi chýba. V tom som to opäť pocítila. Akoby ma niekto hladil po vlasoch. Nie niekto, Damon! Musel to byť on! Jeho dotyk by som spoznala kdekoľvek. V tejto neistote som už nemohla byť ďalej. Vzala som pero a na koniec denníka napísala:
Damon? Damon, si to ty? Si tu? Tak zúfalo som chcela, aby sa niečo stalo. Aby mi vzal pero a odpísal alebo čokoľvek. Ak nemôže hovoriť, možno môže písať. Nič sa však nestalo. Bezmocne som sa zvalila na posteľ a začala opäť plakať. Už nikdy ho neuvidím!
Tak ako sa vám kapitolka páčiľa? :) Ďakujem za komenty a čo chcete nabudúce? :)
Komentáře
Aj keď smutné, ale krásne
som neskuočne rada, že si napísala pokračovanie k tej to povoedke :) si skutočne poklad :* No a vzhľado na to, že mám práve akési premotivované obdobie, som precítila všetko spolu s nimi
nabudúce by mohlo byť LTP ![]()
Hmm... to bude asi tým, že sme menovkyne ;) ![]()
Mňa zase ten tvoj [5.]
a takisto ma vždy potešia a časo aj prekvapia všetky tvoje poviedky ![]()
smutný :( napříště klidně pokračování téhle povídky :)
































Krásná kapitola, nemohla jsem se dočkat až přidáš pokračování téhle povídky. Líbila se mi věta: jeho dotek Bych poznala Kdykoli