Napísala som novú kapitolku AOTD. :) Zasa nám nešiel internet, takže až dnes. :) Dúfam, že sa bude páčiť. :)

Oblizovať sa tu so svojím profesorom? Toto nemôže dopadnúť dobre!! Keďže som na stopercent bola presvedčená, že to neskončí dobre, rýchlo som sa od neho odtiahla.
"Ja nemôžem. Som tvoja študentka!" Pripomenula som mu s panikou v hlase. Zvláštne na mňa pozeral. Akoby sa rozhodoval čo povedať.
"Máš pravdu. To asi ten alkohol. Prepáč." V rýchlosti odišiel a ja som za ním len neveriacky hľadela. Čo to malo akože znamenať? Ďalej som o tom radšej nepremýšľala. Vzala som si ďalší poldecák vodky. A potom ďalší. A ďalší. Stále som tancovala a bolo mi stále viac a viac zle. Chcelo sa mi vracať. V rýchlosti som vyšla z budovy akadémie a šla k tej chatke, kde som sa s ním prvýkrát stretla. Stále som na neho musela myslieť. Čo to malo znamenať? Najprv ma pobozká a potom odíde? Zhodí to na alkohol? Preboha veď je dospelý. Je to profesor. Takéto výhovorky si môžu dovoliť tak sedemnásťročný! Posadila som sa na lavičku vedľa tej chaty. Bolo mi strašne zle a za všetko mohol on! To on môže za to, že som sa tak opila. Nenávidím ho ešte viac.
DAMON:
Čo som to zasa preboha vyviedol? Ako si môžem začať so svojou študentkou? A nie len tak s hocijakou, ale s ňou preboha? Mám ju využiť na niečo úplne iné! Ako som to mohol dopustiť? Najhoršie na tom je, že sa mi to páčilo. Strašne sa mi páčilo bozkávať ju. To bude určite ten alkohol. Určite áno. A je dobré, že sa to stalo. Teraz ju mám omotanú okolo prsta. Aspoň myslím. Môžem ju ovplyvňovať, aby na mňa stále myslela. Možno aj do mňa zamilovala a potom ju využijem na to čo potrebujem. To bude super. Všetko mi vychádza.
Keď som od nej odišiel so sprostou výhovorkou na alkohol, celý čas som z nej nespustil oči. Stále pila a tancovala. Trocha som sa obával či to nepreháňa. A prekvapilo ma, že som sa o ňu ... bál. Zrazu sa asi po hodine vzala a niekam šla. Neváhal som ani sekundu a šiel za ňou. Kráčala smerom k tej chate, kde som do nej po prvýkrát narazil. Sadla si na lavičku so sklonenou hlavou. Zdalo sa, že ide vracať, ale zatiaľ nič. Možno je teraz ten správny moment. Teraz by som ju mohol uniesť. Všetci sú na párty a profesori spia. Neváhal som ani minútu. Šiel som k nej. Zľakla sa a pozrela na mňa. Plakala.
ELENA:
Strašne ma to bolelo. Tak akoby nemalo. Nenávidela som sa za to, že na neho myslím. Nenávidím ho za to, že ma núti na neho myslieť. Prečo má na mňa taký vplyv? Bolo mi z toho všetkého tak zle, že som mimovoľne začala plakať. Viem, že som asi slaboch, ale všetko to na mňa zrazu doľahlo. Rodičia, škola, Damon. Už som ďalej nevládala. Možno to bolo tým alkoholom, ale cítila som sa naozaj strašne!
Zrazu som pocítila niečiu prítomnosť. Zľakla som sa a pozrela hore. Bol tam on. Damon. Nevedela som identifikovať jeho pohľad. Myslím, že tam bolo pobavenie ale aj obavy. Ešte niečo zvláštne tajomné čo som nevedela rozlúštiť.
"Zasa ty? Čo tu chceš? Je mi dosť zle a tvoja prítomnosť mi na tom moc nepomáha." Uškrnul sa. Tak on sa baví? Je mu to smiešne? Ja tu skoro vraciam a on sa mi posmieva? Vážne je to debil.
"Nemáš rada moju prítomnosť? Ešte nedávno ste sa veľmi nadšene rozprávali o mojich nádherných modrých očí." Znova ten polovičný úsmev. Prišiel mi roztomilý. Zasa ten alkohol! Vážne by som to takto nemala preháňať.
"Úprimne? Som pod parou, takže ti odpoviem naozaj úprimne. Ale ver mi, nechceš to vedieť." Rýchlo som sklonila hlavu. Myslela som, že sa už konečne povraciam a bude lepšie, ale ono stále nič! Damon sa zasmial. Zasa! Jeho žiačka je tu úplne namol, je jej zle a on sa smeje? Ako vážne? Kto je preboha tento chlap?
"Chcem počuť čo si o mne myslíš. Úprimne." Prekvapene som na neho pozrela. Toto nemal hovoriť. Keď som opitá, tak som naozaj krutá. Ale úprimná.
"Fajn! Myslím si, že si namyslený, nezodpovedný, arogantný a no .... proste ťa nemám rada. Nič si nevážiš. Všetko ti je jedno. A máš nejaké tajomstvá ktoré ma, úprimne, desia." Povedala som všetko čo som chcela. Bola som úprimná. Tak ako chcel. Ale myslím, že z toho budem mať problémy. Takto sa s učiteľmi nehovorí. Damon namiesto toho, aby sa naštval, začal smiať. Vážne divný chlap.
"Môžem ti teraz povedať čo si o tebe myslím ja?" opýtal sa a zdalo sa, že naozaj chce povedať svoj názor.
"Nie. Takto to nefunguje. Nie si taký opitý ako ja, takže by si nebol celkom úprimný," protestovala som. Zasa sa uškrnul tým svojím chlapčenským polovičným úsmevom. To aj mňa donútilo usmiať sa, ale samozrejme tak, aby to on nevidel. To by som zasa počúvala tie jeho namyslené kecy.
"Ja nepotrebujem alkohol, aby som sa odviazal a povedal pravdu. Prečo si sa vlastne tak opila?" opýtal sa. Tak to teda nemal. Teraz mu určite vyklopím celú pravdu.
"Kvôli tebe. Ublížil si mi."
"Ja som ti ublížil?" Vyzeral naozaj prekvapene. On si to ani neuvedomuje? Super!
"Najprv ma bozkávaš a potom to sprosto hodíš na alkohol! Máš sedemnásť alebo čo? To sa tomu nevieš postaviť?! Preboha, veď si dospelý!" Teraz som sa naozaj rozohnila. Ani neviem kde sa to vo mne vzalo. Ale som rada. Potrebuje počuť pravdu.
"Takže o to tu ide? O ten bozk? A čo chceš počuť? Že som do teba zamilovaný? Že po tebe túžim? Preto som ťa pobozkal? Tak to sa teda nestane. Som tvoj profesor. Nič medzi nami nebude." Hovoril tak tvrdo ako ja. "Nemôže," dodal nakoniec. Možno som tam cítila trocha ľútosti. Ale to sa mi asi iba zdalo. Chvíľu sme na seba len tak hľadeli. Znova sa začal približovať k mojím perám. Nevedela som čo robiť. Nechcela som ho bozkávať a potom sa zasa dozvedieť, že som bola rozmar v následku alkoholu. Nakoniec som sa, ale rozhodla, že na to zatiaľ kašlem. Teraz mám ja možnosť hodiť to na alkohol. A možno si to zajtra ani nebudem pamätať. Keď už bol strašne blízko mojich pier, môj žalúdok zaprotestoval. Rýchlo som sa naklonila a konečne sa vyvracala.
"Asi ti je zo mňa naozaj zle," uškrnul sa, ale potom mi chytil vlasy a hladkal ma po chrbte. To bolo nečakané, ale príjemné. Aj ja som sa usmiala, ale opäť som sa musela vyvracať. Už mi bolo lepšie.
"V poriadku?" opýtal sa a milo sa usmial. Milo? Tento úsmev som u neho ešte nevidela. Dokonca som znova videla tie iskričky obáv v jeho očiach. Páčilo sa mi, že sa o mňa bojí. Len som však prikývla. Nemala som silu na odpovedanie. Vzal ma okolo pliec a otvoril tú chatku. On má kľúč? Ach jasne, je to učiteľ! Zabudla som.
"Kam ideme? Chcem ísť na svoju izbu!"
"V takomto stave? Zabudni! Spravím ti niečo na jedenie a potom ťa tam odvediem."
DAMON:
Prečo plače? Strašne ma to zaujímalo. Nakoniec som sa dozvedela, že to bolo kvôli mne. Kvôli tomu bozku. Čo chcela odo mňa akože počuť? Nemôžem dovoliť, aby som sa do nej zamiloval. Som tu kvôli niečomu úplne inému. Keď som ale videl slzy v tých jej veľkých hnedých očiach, hneď som na to zabudol. Bola strašne rozkošná. Opitá, ale zlatá. Čo som si to práve pomyslel? Vážne bláznim! Keď mi úprimne povedala čo si o mne myslí, trocha ma to ranilo.
Potom nastal znova ten magický moment. Hľadeli sme si jeden druhému do očí. Chcel som ju pobozkať. Opäť. Už som bol tak blízko, keď zrazu ... začala vracať. Musel som sa tomu zasmiať.
"Asi to je zo mňa naozaj zle." Videl som ten jej úsmev. Aj keď sa ho snažila zamaskovať.
"V poriadku?" usmial som sa na ňu. Bál som sa o ňu a to ma úplne vydesilo. Nemôžem ju takto pustiť na izbu. Vzal som ju okolo ramien a zaviedol do chatky. Musí sa dať trocha dokopy.
Ako sa vám kapitolka páčila? :) Čo by ste chceli nabudúce a samozrejme ďakujem za komenty. :)
































skvělá kapitola...El byla hodně upřímná, ale kdo v tomto stavu není
...damon už má v sobě ten boj, z toho se jednou z scvokne 