Už dlho sme tu nemali AOTD. :) Takže dneska vám sem dávam ďalšiu kapitolku tejto poviedky. :) Dúfam, že sa bude páčiť. :)

ELENA:
Bolo mi neskutočne zle. Ešte teraz ráno sa mi všetko točilo. Mala som pocit, že mi niečo uniká. Čo ak si niečo nepamätám? Čo ak som niečo vyviedla tomu.... Damonovi! Neprežila by som keby som spravila nejakú trápnosť.
Sedela som na jeho hodine s hlavou v dlaniach. Treštilo mi v nej tak, že som ho ani poriadne nepočula. Stále na mňa pozeral. Bola som z toho pekne nervózna. Určite sa včera niečo stalo. Som si tým istá. Musím to z neho nejako dostať. Za každú cenu.
"Elena!" drgla do mňa Caroline.
"Čo? Čo sa deje?" obrátila som sa k nej. Nenápadne ukázala k tabuli. Pozrela som tým smerom a zbadala Damona ako na mňa trocha pobavene a naštvane hľadí.
"Gilbertová! Práve som vás vyvolal k tabuli. Poďte mi vypočítať túto kvadratickú rovnicu. Nech sa páči." Ukázal na tabuľu, kde bola napísaná hrôzostrašne vyzerajúca rovnica. Robí si zo mňa srandu? Vie v akom som stave a ešte ma vyvolá! Nenávidím ho. Cestou k tabuli som párkrát narazila do nejakej lavice. Damon mi podal kriedu a pri tom sa ma nepatrne dotkol. Jeden jeho dotyk stačil, aby vo mne vyvolal extrémne emócie. Celá som sa striasla a naskočila mi husina. Prečo na mňa takto vplýva, preboha? Ďalej som sa už sústredila na rovnicu. Ako sa to, dopekla, počíta? Vôbec som ho nepočúvala. Je mi zle a to všetko len kvôli nemu. Kvôli nemu som sa včera tak doriadila. A on má ešte tú drzosť ma vyvolať?!
"Nemohli by ste mi to ešte zopakovať?" otočila som sa na neho s opatrnosťou v očiach.
"Čo ste na tom doteraz nepochopili? Veď je to úplne jednoduché."
"To je síce možné, ale ja som vás doteraz vôbec nepočúvala, takže netuším o čom ste tu klábosili!" Vyhŕkla som na neho. Triedou zaznel opatrný smiech. Len Bonnie s Car sa smiali na plné kolo. My s Damonom sme sa prepaľovali nenávistnými a naštvanými pohľadmi.
"Máte za päť. A teraz vám to vysvetlím." Tak týmto ma úplne dorazil! On mi ešte dá za päť?!
"To nebude potreba. Už jednu päťku mám, no nie? Takže mi to vysvetľovať nemustíte, pán profesor." Oslovenie "pán profesor" som zdôraznila. Nasupene som sa otočila a odkráčala do lavice. S rukami na prsiach som si sadla na stoličku a prepaľovala ho pohľadom. Bol rovnako naštvaný ako ja. Je mi to jedno. On mi dá päťku len tak pre nič za nič? Nič som neurobila! No, možno v tom bol ten problém. Ale on predsa vie čo sa včera stalo. Určite ma vyvolal naschvál.
Po hodine som stále naštvane odkráčala k skrinke. Bonnie s Caroline sa na mne dobre bavili. Keď som aj na ne vrhla naštvané pohľady, radšej sa vzdialili. Keď som zbadala toho parchanta, tresla som skrinkou a vykročila za ním.
"To nemyslíš vážne?! Prečo si mi dal za päť! Nič som nespravila." Uškrnul sa na mňa. Zdalo sa, že ho naštvanosť prešla. Mňa teda nie!
"Veď práve preto. Nič si neurobila. Chcel som od teba, aby si vypočítala jednoduchú kvadratickú rovnicu. Ani to nedokážeš." Tak to ma... ranilo. To som akože nanič?
"Veľmi dobre si vedel v akom som stave! Spravil si to naschvál! A vieščo je jediné čo vieš ty? Rátať tie tvoje sprosté kvadratické rovnice! Na nič iné nie si súci! Nenávidím ťa!" Nechala som ho tam stáť úplne prekvapeného s otvorenými ústami. Mala som také nervy až som plakala. Zavrela som sa v izbe a stále len plakala. Prečo ten debil tak na mňa vplýva? Tak strašne ho nenávidím, ale zároveň ... neviem, pociťujem k nemu aj iné emócie, ktoré ma dosť desia. Čo ak sa zamilovávam? Čo ak sa to stane a ja sa buchnem do svojho profesora?
DAMON:
To dievča ma dneska naozaj dostalo. Bola taká drzá a odvážna. Myslel som si, že je to taká šedá myška, ale za posledné dni som zistil, že asi nie. Najviac ma prekvapilo, že jej slová ma tak ... ranili. To nemôžem dopustiť. Nemôže mať na mňa takýto vplyv. A keď som ju videl ako na mňa chrlí tie nenávistné slová. Jej tvár skryvená od naštvanosti a zúrivosti. V tých jej nádherných očiach sa trblietali slzy. Nenávidel som sa za to čo som jej spôsobil. Bolo mi jej naozaj ľúto. Chcel som ísť za ňou a ospravedlniť sa. Bolo by to však nanič. Aj tak bude musieť zomrieť. Možno aj mojou rukou. Musím si držať odstup. Inak to nejde.
Dúfam, že sa kapitolka páčila. :) Ďakujem za komenty a dlho nepoložená otázka: čo by ste chceli nabudúce? :)
































Kráásne