Napísala som novú kapitolku TLP. :) :) Nina konečne vyjde s pravdou von. Ako bude Ian reagovať? :)

"Vy ste matka?" opýtala sa ma zrazu. Dopekla! Čo teraz? Zdesene som pozerala na Iana a na sestričku. Čo mám robiť? Možno je načase vyjsť s pravdou von.
"Áno. Ja som matka." Ian na mňa zvláštne pozeral. Nevedela som to definovať. Boli tam známky prekvapenia, naštvanosti a precitnutia. Zdá sa, že si začal v hlave rátať všetky tie mesiace. Počítal na prstoch, takže som vedela, že mu to došlo.
"Koľko má? No ták, Nina! Aká je stará? Vravela si, že má dva mesiace, ale to nevychádza. Musí mať menej." Posledné vety šepkal, ale inak dosť zvyšoval hlas. Chytil ma za predlaktie, aby som mu pozerala do očí. Teraz bol naštvaný. A to poriadne! Nikdy som ho takto nevidela. Bol ako zmyslov zbavený.
"Ian, ubližuješ mi." Upozornila som ho a pozrela na jeho ruku drtiacu tú moju.
"Tak mi odpovedaj, dopekla!" Zasyčal pomedzi zuby.
"Má mesiac. Mesiac aj tri týždne. Narodila sa predčasne." Priznala som sa a pozerala na neho. Na tie oči, ktoré patria jeho dcére. Abigail. Úplne som na ňu zabudla! Až teraz mi došlo, že už neplače. Vytrhla som si ruku z Ianovej a postavila sa k doktorovi skláňajúcemu sa nad malou.
"To si ešte vyriešime!" počula som Iana za sebou. To je mi jasné, pomyslela som si. Vedela som, že sa nevzdá. To, že má dcéru sa nedozvedá každý deň.
"Čo ste jej spravili? Ako to, že už neplače?" opýtala som sa prekvapene, ale aj vystrašene.
"Pichli sme jej injekciu, ktorá obsahuje detské antibiotiká. Keďže idú priamo do žíl, zaberajú okamžite. Znížili jej teplotu a utlmili bolesť." Prikývla som. To je dobre.
"Moje zlatíčko. Už bude dobre. Neboj sa." Usmievala som sa na ňu a hladila ju po jej malej ručičke. Trocha zamrnčala. Stále bola mrzutá, ale už neplakala čo bolo veľké plus.
"Predpíšem vám tieto isté antibiotiká, ktoré sme jej pichli. Budete jej to dávať trikrát do dňa do mlieka. Sú spravené tak, aby nekazili jeho chuť, takže to bude v poriadku. Musí byť v kľude a veľa spať. Za týždeň by mala byť v poriadku, ale pre istotu príďte na kontrolu." Na všetko som len prikývla. Nemala som slov. Nevedela som čo povedať. Až priveľmi dobre som si uvedomovala Ianovu prítomnosť za mnou. Doktor mi dal recept a mohli sme ísť. Ian vzal Abigail zatiaľ čo ja som podpisovala ešte nejaké papiere.
"Ako si mohla?!" oboril sa na mňa hneď ako sme vyšli. Zastavil sa a pozeral na mňa. Čakal na odpoveď.
"Musíme sa o tom baviť teraz? Poďme domov, dajme Abigail spať a porozprávame sa." Voľky-nevoľky prikývol a šiel. Celá cesta prebiehala v tichosti. Keď sme prišli, Ian šiel uložiť malú a ja som nám naliala víno. Budeme ho potrebovať. Asi po dvadsiatich minútach konečne zišiel dole. Sadol si vedľa mňa a zatiaľ nič nehovoril.
"Takže?" začal, keď som sa ani ja nemala k slovu. Nadýchla som sa a znova si odpila z vína.
"Je mi to ľúto. Zabudla som si dať prášky. Viem, že som nezodpovedná a mala som si dávať pozor, ale .... proste sa stalo. Prepáč, viem, že je to komplikácia, ale ja som si ju nemohla vziať. Nedokázala by som to." Do očí sa mi tlačili slzy, ale zdržala som sa. Ian na mňa pozeral naozaj divne. Potom sa začal smiať. Bol to taký ten hysterický smiech.
"Ty si myslíš, že tá malá je pre mňa komplikácia? Žartuješ však? Je úžasná. A som rád, že je moja! Toto si nemôžeš myslieť, Nins," vzal ma za ruky a pozeral mi hlboko do očí. "Som na teba naštvaný, pretože si mi to tajila. Nie preto, že sa to stalo. Máme na tom svoj podiel obaja." Odľahlo mi. Naozaj. Vážne som si myslela, že je na mňa naštvaný, pretože som to dovolila. Myslela som, že ma z toho obviňuje.
"Nechcela som ti to povedať kvôli tomu všetkému čo sa stalo. Odišiel si za Nikki a ja som nevedela čo robiť. Tak som odišla a v Bulharsku porodila Abigail. Všetci mi pomáhali a tak som to nejako zvládla. Potom mi Nikki volala, že prídete a tak som si vymyslela to s mojím bratom." Pokrčila som plecami a vzala si víno. Oprela som sa a čakala kým to všetko vstrebe. Aj on sa oprel a popíjal víno. Chvíľu nič nehovoril.
"Takže máme dcéru?" usmial sa. Opätovala som mu úsmev a prikývla.
"Už to tak bude." Z ničoho nič ma objal. Bola som zmätená, ale objatie som mu opätovala.
"Neviem čo mám teraz robiť alebo ako reagovať. Je to strašne zvláštne. Som otcom. A dozvedel som sa to len zo sekundy na sekundu. Je to šialené." Teraz už pozeral na mňa. Zrejme hľadal podporu alebo radu. Rozhodnutie, ale musel učiniť sám.
"Ja neviem, Ian. Toto je na tebe. Musíš sa rozhodnúť sám. Nemôžem ťa ovplyvňovať. A nenechaj sa ovplyvniť ani skutočnousťou, že máme dcéru."
"Ja viem. Ale to, že máme Abigail veľa mení."
"Nie. Nechcem, aby sa tým niečo menilo. Chcem, aby si sa rozhodol, pretože ... chceš. Nie preto, že je tu Abigail." Prikývol, ale zdá sa, že som ho nepresvedčila. Zasa nastalo ticho. Nebolo to také hrozné ako som si sprvu myslela. Bolo to celkom fajn. Zaujímalo ma len ako to bude ďalej.
Dúfam, že sa kapitolka páčila. :) Toto je predposledná. Ďalšou poviedku ukončím. :/
































Neee, konec nee :'( :) :) co ted budu cist v autobuse ? :)