Tak a je to tu! Posledný diel tejto poviedky. :) Píšem ho už od pol šiestej. Je naozaj dosť dlhý, ale udeje sa v ňom veľa. :) Dúfam, že sa bude páčiť. :)

Zaujímalo ma len ako to bude ďalej.
Dopili sme fľašu červeného a postavila som sa na odchod, aby som Ianovi pripravila izbu. V polke cesty som sa však zastavila a otočila k nemu.
"Ian?" Otočil sa na mňa so zdvihnutým obočím. "Je mi ľúto, že som ti Abigail zatajila. Naozaj som nevedela čo robiť." Ian prikývol a usmial sa na mňa. Podišiel ku mne a objal ma. Potom sa odtiahol a so širokým úsmevom na mňa pozeral.
"Máme dcéru." Zasmiala som sa.
"Áno to máme. Stihla som si to všimnúť."
"Prepáč, ale ja som z toho strašne nadšený. Ty si mala deväť mesiacov na to, aby si si zvykla. Ja som sa to dozvedel zo sekundy na sekundu." Prikývla som a znova ho objala. Stáli sme tam asi päť minút a len sa objímali. Potom som mu šla konečne prichystať tú izbu. Bola som mierne nervózna z toho, že tu bude spať. Cestou späť za Ianom som ešte skontrolovala Abigail. Sladko spinkala a tak som ju nechala. Zišla som dole za ním a oznámila mu, že má prichystanú izbu.
"Dobrú noc." Usmial sa a vlepil mi rýchly bozk na čelo.
"Dobrú."
IAN:
Keď mi Nina zavolala, že s malou je zle, hneď som bežal k nej. Bolo to naozaj zlé. Malá stále plakala a nik ju nedokázal upokojiť. Keď som ju pohladil bolo jasné, že má horúčku. A to pekne veľkú. Pridal som na rýchlosti. O niekoľko minút sme boli v nemocnici. Na to čo sa dialo potom niekdy v živote nezabudnem. To nie je možné. Nemohol som tomu uveriť. Abigail je Ninina. Je to jej dcéra! Začal som počítať mesiace. Nina vravela, že Abigail má dva mesiace, ale to nesedí! Mala by mať tak maximálne mesiac. Potom ma napadlo, že by mohla byť Derekova? Ale to nie. Nechcem, aby bola jeho! Musel som si to potvediť hneď teraz. Vyzvedal som od Niny všetko čo sa dalo. Potvrdilo sa to. Je to moja dcéra. Narodila sa predčasne. Takže ja mám dcéru. Som otec. Je to priam neuveriteľné. Chcel som vedieť čo najviac. Prečo mi to nepovedala? Ako mi mohla niečo také zatajiť?! Je to rovnako moja dcéra ako jej, dopekla! Chcela sa o tom porozprávať až u nej a tak som voľky-nevoľky súhlasil. Tu sa to naozaj nehodí. Vzal som Abigail, svoju dcéru, a vyšli sme k autu. U nej sme si to všetko vydiskutovali. Nemohol som uveriť, že si najprv myslela, že ju obviňujem z toho, že Abigail existuje. To mi nikdy nenapadlo. Som rád, že ju máme. Len je to prekvapujúce. Aj trocha komplikované. To ale môžeme vyriešiť aj zajtra. Cestou do spálne, kde mi Nina pripravila posteľ, som sa stavil ešte za Abigail. Postavil som sa nad jej postieľku a chvíľu na ňu len hľadel. Bola úžasná. Prekrásna. Ako jej mamina, pomyslel som si s úsmevom. Teraz ich síce nebolo vidieť, ale mala nádherné modré oči. Presne ako tie moje. Prečo som si to nevšimol už predtým, preboha? Opatrne som si ju vzal do náručia, aby sa nezobudila. Privinul som si ju k sebe a pobozkal na čelo. Ešte stále bolo trocha horúce, ale už to bolo lepšie. Omnoho lepšie. Sadol som si s ňou na gaučík a chvíľu sa na ňu len pozeral. Zoznamoval sa. Prvýkrát som ju videl v inom svetle. Je to moja dcéra. Niečo čo vzišlo zo mňa a Niny. Bol to neskutočný pocit. Nevedel som ho opísať. Hladil som ju po hlavičke. Tých pár hnedých vláskov, ktoré boli vidieť nasvedčovali tomu, že tie zdedila po Nine. Gauč bol dostatočne veľký na to, aby som sa naň zmestil a tak som si ľahol s Abigail v náručí. Položil som si ju vedľa seba a zakryl nás dekou, ktorá bola prevesená cez operadlo. Myslím, že som takto aj zaspal.
NINA:
Zobudila som sa až o desiatej! Ešteže je sobota. Malú som ešte nepočula plakať čo bolo nezvyčajné. Vstáva celkom skoro. Možno je s ňou Ian alebo brat či Mia. Určite Ian. Som si istá, že chce byť s Abigail čo najviac. Premýšľala som nad tým ako to bude fungovať ďalej, keď už o tom všetkom Ian vie. Povie to Nikki? Myslím, že by mal. Aj tak sa to zachvíľu všetci dozvedia. Zišla som dole do kuchyne. Nikto nikde. Celý dom bol podozrivo tichý. Zašla som za Abigail do izbičky. V postieľke nebola, ale potom som na gauči zbadala Iana. Bol ku mne otočený chrbtom. Keď som podišla bližšie k nemu, pred ním ležala vyvalená Abigail. Hľadela na mňa tými veľkými modrými očami a obžúvala si nohu. Tá je riadne ohybná. Usmiala som sa na ňu a vzala si ju k sebe. Ian ešte spal. Abigail v mojom náručí pozrela dole na neho.
"Ocko ešte spí, no. Je unavený. Včera sme s tebou museli behať po doktoroch." Pobozkala som ju na čelo. Už nebolo horúce. Len trocha teplejšie akoby malo. Horúčka jej vďaka bohu klesla. Iana som poriadne zakryla do deky, pohladila ho po vlasoch a zišla do kuchyne. Opäť. Malú som si položila do sedačky a pripravila jej mliečko. Kým som ju kŕmila, robila som raňajky ešte sebe a Ianovi. Naozaj by sa mi hodila pomoc. Ako na zavolanie vošiel Ian.
"Dobré ránko," usmial sa a podišiel ku mne. Objal ma okolo pása a pobozkal do vlasov.
"Ale, chlap sa dozvie, že má so ženou dieťa a aký je prítulný," uškrnula som sa provokačne. Ian sa zasmial a vzal mi Abigailinu fľašku. Ďalej ju kŕmil on.
"Musím sa rozísť s Nikki. Bude to ťažké, ale musí to tak byť." Prekvapil ma takou zmenou témy. Pozrela som na neho, či nezbadám nejaké emócie. Tváril sa neurčito. Stále kŕmil Abigail a na mňa sa nepozeral.
"Povieš jej pravdu?"
"Asi áno. Aj tak sa to raz dozvie. Radšej odo mňa ako od bulváru." Pokrčil plecami. Prikývla som. To je pravda. Nechcela som ju stratiť. Bude mi chýbať. Strašne som si ju obľúbila. To som asi nemala dopustiť.
"Áno, to je pravda. Veľmi ma mrzí ako to dopadlo. Nikki som mala naozaj úprimne rada. Aj napriek všetkému." Ian sa na mňa usmial.
"Áno. Ju je ťažké nemať rád." To ma trocha ranilo a pocítila som žiarlivosť. Viem, že ju ešte miluje. Ale miluje aj mňa. Viem to.
"Takže, ja už idem. Prídem večer, dobre?" Prikývla som. Odprevadila som ho k dverám. Toto bude ťažké. Úprimne ho ľutujem.
IAN:
Keď som dorazil domov, čakal som najhoršie. Odišiel som uprostred noci a prišiel až o jedenástej doobeda. Nikki však spokojne ležala na gauči a pozerala telku.
"Nikki?" zdvihla ku mne pohľad. Vyzerala ...inak. Trocha smutne, ale usmiala sa.
"Áno?"
"Potrebujem sa s tebou porozprávať." Vypla telku a sadla si tak, aby sme na seba videli.
"Konečne."
"Čože?"
"Už od toho Los Angelos čakám kedy s tým jeden z vás príde. Viem o tebe a Nine, Ian. Neviem aké vážne to medzi vami je, ale viem, že je. Najviac ma mrzí, že ste nedokázali byť úprimní. Ani jeden z vás. Niny som sa na to priamo opýtala, ale všetko poprela. Ty si sa tiež nikdy nemal k slovu." Začala plakať. Preboha len to nie. Ako to môže vedieť? Odkiaľ?
"Nikki, mrzí ma to. Naozaj veľmi. Bolo to len raz. V tom Los Angelos. Nechcel som. Boli sme opití. A to veľmi."
"Len raz? Ostala vám po tom iba Abigail, však?" Smrkla a začala roniť nové slzy.
"Čože? Ty vieš aj o Abigail? Ja sám som sa to dozvedel len včera večer." Nikki sa ironicky zasmiala.
"Tebe to nedošlo? Tie jej modré oči. Sú klonom tých tvojich. Aj mesiace sedia. Teda, sedeli by keby nám Nina neklamala o tom aká stará jej dcéra je. Vaša dcéra." Prvýkrát som v jej očiach videl bolesť. Trocha nenávisti, ale prevažne bolesť. Tak veľmi ma mrzelo, že som jej ublížil.
"Nikki, ani si nevieš predstaviť ako veľmi ma to mrzí. Nechcel som. V živote som ti nechcel ublížiť. Miloval som ťa. Stále milujem. Ale milujem aj ju. Viem, že to znie bláznivo, ale je to tak." Prikývla a usmiala sa. Bol to úprimný úsmev. Taký aký mi venovala vždy keď som prišiel domov z natáčania.
"To čo si spravil bolo odporné a neodpustiteľné. Ale mala som dosť času na to, aby som si na to zvykla. Nejaký ten piatok už o tom viem. Viac ako to čo ste spravili ma mrzí, že ste nedokázali byť úprimní. Tajili ste to tak dlho. Už je to skoro rok od toho Los Angelos. Tam sa to stalo, však?" Prikývol som. Nemal som slov. Nevedel som čo povedať. Čakal som všeličo len nie toto.
"Mrzí ma to."
"Ja viem, že áno." Pohladila ma po líci. "Veci už mám zbalené. Tak trocha som predpokladala, že to dneska príde, keďže si celú noc nebol doma."
"Nič sa nestalo! Bolo to len raz. Prisahám."
"Ale bol si s ňou, či nie?"
"Áno bol. Abigail dostala skoro štyridsiatky teploty. Musela ísť do nemocnice a Nina ako prvému zavolala mne. Vtedy som ešte ani nevedel, že je moja. Že je vôbec dcéra Niny. Dozvedel som sa to až keď sme prišli z nemocnice." Chrlil som jedno slovo za druhým. Chcel som jej to vysvetliť. Naozaj zúfalo.
"Je v poriadku?" Podozrivo som na ňu hľadel. Toto bolo jediné čo si vzala z môjho monológu?
"Áno je. Horúčka jej prešla, ale má antibiotiká. Je to obyčajná choroba."
"Tak to som rada. Ona za to nemôže." S týmito slovami odišla do našej spálne. Odtiaľ si vzala kufre a zišla dole do chodby. Šiel som za ňou.
"Nikki, naozaj som nechcel, aby to takto dopadlo. Mrzí ma to. Všetko."
"Ja viem. Aj mňa to mrzí. Ale stalo sa čo sa malo stať. Bude to dobré. Po nejakom čase. Dovtedy sa maj." Usmiala sa a odišla. Nezmohol som sa ani na jednoduché "ahoj". Bol som v strašnom šoku. Ona to vedela? Ako mohla so mnou žiť a vedieť niečo takéto? Ja by som to na jej mieste nezvládol. Sadol som si na gauč a uvedomil som si, že je naozaj koniec. Bude mi chýbať. Náš vzťah bol nádherný, to sa musí nechať. Aj napriek tomu čo som spravil, mal som ju rád. Úprimne. Teraz ma však čaká ďalší vzťah, ktorý je rovnako dôležitý. Už len z toho dôvodu, že sme hneď aj rodičmi. Treba sa postarať o Abigail. Začať si budovať vzťah. S Ninou sme nikdy na seba nemali čas. Nikdy sme nemali prvé rande alebo prvú spoločnú dovolenku. Vôbec nič! Je načase, aby sa to zmenilo. A tak som hneď zašiel za Ninou. Bolo už osem hodín večer, keď som prišiel. Nina sedela na gauči a čítala nejakú knihu. Abigail už asi spala. Škoda, chcel som nejaký čas stráviť ešte aj s ňou. Svietila tu len malá lampička. Nina zrejme nevedela, že som už tam, pretože sa ani nepohla. Prikradol som sa k nej a celým telom ju priľahol. Trocha zvýskla a odložila knihu. Začala sa smiať. Prsty mi vplietla do vlasov a pozerala na mňa svojimi hnedými očami.
"Ahoj, krásavec," uškrnula sa a pohladila ma po líci.
"Ahoj, mamička." Plesla ma po hlave, ale stále sa usmievala. Ďalej som to nevydržal a začal jej brucho posievať jemnými bozkami. Dopracoval som sa až k jej perám a venoval jej vášnivý bozk. Samozrejme mi ho opätovala a začala mi vyzliekať tričko. Hneď som ju nasledoval a čoskoro sme boli už obaja len v spodnom prádle. Je načase začať nový život. Nie nadarmo sa hovorí, že kde sa jedny dvere zatvárajú, druhé sa otvárajú. Mne sa práve otvorili tie druhé...
Tak ako sa vám páčil koniec? Čo sa vám páčilo a naopak nepáčilo na celej poviedke? :) Ste spokojní s koncom? Mne bude táto poviedka neskutočne chýbať! :( :( Zbožňovala som ju a strašne dobre sa mi písala! :/
No a nakoniec sa vám chcem poďakovať za podporu a komentáre k tejto poviedke!! :) Ste úžasní naozaj. :* :* :* :*
































Amazing