Prepáčte, že som v poslednej dobe málo pridávala, ale priznám sa bez mučenia vôbec som nemala náladu na písanie. :/ Dnes vám sem, ale dávam nie-tak-veľmi-šťastnú-a-pozitívnu-kapitolku ŽNH. Dúfam, že sa aj napriek pesimistickej nálade bude páčiť. :)

"Ian!" Drgla som do neho. Okamžite sa posadil a vyplašene na mňa pozrel.
"Čo sa deje?" Pozrel dole na moje zakrvavené ruky a zrejme hneď pochopil. Vzal ma do náručia, niečo na mňa hodil a posadil ma do auta. Hneď bol vedľa mňa a vyrazili sme do nemocnice. Chcelo sa mi plakať, ale nemohla som. Bola som v šoku. Nehybne som sedela vedľa Iana zatiaľ čo ma držal za ruku. Bol z toho úplne mimo skoro ako ja. Konečne sme dorazili a Ian ma odovzdal nejakému doktorovi. Ten ma položil do postele a pýtal sa čo sa deje.
"Neviem. Spala som a zobudila sa s krvou všade okolo mňa. Som na začiatku šiesteho mesiaca. Mám rizikové tehotenstvo." Teraz mi už pár sĺz uniklo. Spravil mi sono a tváril sa pri tom všelijako. Keď skončil, ľútostivo na mňa pozrel. Vedela som, že je zle.
"Je mi to ľúto. Potratila ste." Pozerala som na neho a popritom plakala. Ako je to možné? Robila som všetko čo mi kázal doktor. Dávala som si pozor. Prečo sa mi musí stále diať niečo takéto? Za nič nestojím. Nedokážem vynosiť ani dieťa. Doktor ma chytil za ruku a odišiel. Vrhol na mňa ešte jeden ľútostivý pohľad. Desať minút na to prišiel Ian.
"Miláčik..." Zrejme nevedel čo povedať. Trocha som mu to uľahčila a len sa mu vrhla do náručia. Ľahli sme si spolu do mojej nemocničnej postele a len tak ležali. Snažil sa ma upokojiť, ale moc sa mu to nedarilo. Nevedela som prestať plakať. Nakoniec som sa preplakala až do spánku. Keď som sa zobudila boli štyri hodiny ráno. Ian vedľa mňa sladko spinkal. Bol neskutočne rozkošný, čo ma donútilo znova sa rozplakať. Nedokázala som mu dať to čo chcel. Po čom tak strašne túžil. Bola som proste nanič. Cítila som sa hrozne. Ľahla som si na jeho hruď a objala ho.
"Prepáč mi to. Naozaj ma to neskutočne mrzí." Hladila som ho po brušku a utápala sa vo vlastnej neschopnosti.
"Nina, prosím ťa prestaň." Ozval sa zrazu Ian. Vyľakal ma. Myslela som, že spí. Posadila som sa a pozerala na neho. Aj on sa posadil. Ocitli sme sa oproti sebe a len sme na seba hľadeli.
"Nina, viac ako to, že sme prišli o bábo, ma trápy, že sa tak ničíš. Nie je to tvoja vina."
"A koho? To ja som tá neschopná. Nedokážem vynosiť dieťa."
"Je to obyčajná ... choroba. Alebo ako to nazvať. Nikto nemôže za to, že je chorý. Hlavne nie v takomto prípade. Prestaň sa furt obviňovať." Vedela som, že má možno pravdu. Stále som sa však nedokázala cez to preniesť. Proste mám pocit, že som to mohla nejako ovplyvniť. Mohla som sa o seba viac starať. Viac sa šetriť. Mohla som spraviť čokoľvek.
"Mimotoho, keď sa to podarilo raz, podarí sa to znova."
"Áno Ian. Po ničom inom netúžim len zasa otehotnieť a pripraviť o život ďalšie dieťa. Vážne." Postavila som sa a odišla ani neviem kam. Viem, že on za to nemôže. Nemala som na neho takto vybuchnúť, ale proste som sa nedokázala ovládnuť. Som rada, že má stále nádej, ale mne tá moja už došla. Proste nie som stvorená na to, aby som porodila dieťa.
Sadla som si do spoločenskej miestnosti a nad všetkým premýšľala. Ako som aj čakala, Ian bol hneď pri mne.
"Nina, vieš, že som to tak nemyslel. Nemusí to dopadnúť rovnako ako minule." Vyzeral naozaj úprimne, ale stále ma nepresvedčil. Stála som si za svojím názorom a tak rýchlo ho nezmením. Zlyhala som. Proste som zlyhala a keď otehotniem, znova zlyhám. Som o tom presvedčená.
"Ja viem, Ian. Ale môj názor nezmeníš. Proste som zlyhala a bude to tak aj nabudúce. A potom znova. Nech už počneme ako koľvek veľa detí, ani jedno neprežije." Znova som sa postavila a šla do svojej postele. Iana som potom videla až ráno. Prišiel po mňa do nemocnice. Keď som nasadla do auta, videla som, že je naštvaný. Alebo sklamaný. Neviem to rozoznať.
"Si na mňa naštvaný?" Bolo to niečo medzi konštatovaním a otázkou.
"Áno to som. Ale aby som to upresnil, nie kvôli tomu potratu."
"A prečo potom?"
"Strašne sa podceňuješ a mňa to trápy, pretože ťa milujem a nerád ťa takúto vidím."
"Tak prepáč, že som taká aká som. Prepáč, že ti nedokážem dať dieťa a prepáč mi aj to, že vlastne existujem. Nemôžem za to. Narodila som sa takáto. Narodila som sa neplodná, náladová a s malým sebavedomím. Mrzí ma, že to musíš znášať." Bezdôvodne som na neho opäť vybuchla. Už som proste nevládala. Mala som všetkého plné zuby. Chcela som byť niekde sama a mať od všetkého a všetkých pokoj.
"Toto nemá význam." Pokrútil Ian hlavou a venoval sa ceste. Ani na mňa nepozrel. Musela som ho naozaj naštvať.
"Máš pravdu, nemá." Zbytok cesty sme šli mlčky. Jeden druhého sme ignorovali. Toto je začiatok konca. Bola som si tým istá.
Dúfam, že sa kapitolka páčila a neznenávideli ste ma. :D Myslela som, že poviedka bude mať už len 2-3 kapitolky a koniec, ale dnes ma napadla ešte jedna zápletka príbehu a tak bude kapitoliek viac. Nie však moc, myslím, že tak 5-6 možno viac. Uvidím. :) :) Ďakujem za komenty. :) :*
































Co na tohle napsat... vím jak moc to bolí...
Důležité je, aby to spolu překonali...snad se jim to podaří :)