Dúfam, že sa kapitolka bude páčiť. Koniec obsahuje menšie nadávky. Len také upozornenie. :D :)

IAN:
Naozaj som chápal, že je z toho všetkého trocha mimo, ale preháňala to. Ona predsa za to nemôže. Možno sme to mohli nejako ovplyvniť, ale to už je teraz jedno. Keď sa to podarilo raz, podarí sa to znova, či nie? Samozrejme aj mňa desí predstava, že ďalšie bábätko nám tiež zomre, ale myslím, že to stojí za ten risk. Nina ma so svojím postojom naozaj štvala. Chcel.som ju chápať, ale zároveň som mal pocit, že čím viac jej pomáham tým je to horšie. Vznikala medzi nami jedna obrovská priepasť, ktorá sa stále zväčšovala. Veľmi ma to mrzelo. Sľúbili sme si, že to prekonáme spolu. Sľúbili sme si to. Prečo to tak už nie je?
Chcel som sa o tom s ňou porozprávať. Zišla dole do obývačky. Bola nahodená akoby sa niekam chystala.
"Idem niekam s priateľmi. Do kina. O jedenástej by som mala byť doma, dobre?" Prišla ku mne, venovala mi rýchly bozk a už jej nebolo. To čo malo znamenať? Asi ešte päť minút po jej odchode som prekvapene hľadel na dvere, v ktorých zmizla. Nevedel som čo si mám o tom myslieť. Vôbec som jej už nerozumel. Bola ako vymenená. Nie je to tá Nina, do ktorej som sa zaľúbil a ktorá tu ešte pred pár dňami bola.
Do desiatej som sedel doma a pozeral telku. Štvalo ma to. Ona sa niekde zabáva s priateľmi a ja tu sedím a utápam sa v žiali. Takto to predsa ďalej nejde. Keď môže ona môžem aj ja. Rozhodol som sa aj ja zájsť niekam s priateľmi. Vedel som, do ktorého baru väčšinou chodia. Vybral som sa tam s istotou, že tam niekoho určite stretnem. Mal som pravdu. Pri bare sedela Nikki s Javierom. Ostatných som zbadal pri neďalekom stole. Kývol som im a pridal sa k nim.
"Ahoj. Dlho sme ťa nevideli. To ťa manželka tak zamestnáva?" Uškrnuli sa na mňa provokačne. Pri spomenutí manželky som sa trocha trhol a posmutnel.
"Deje sa niečo?" opýtal sa Alan. Nahodil som úsmev číslo jedna.
"Nič sa nedeje. Má nejakú prácu a tak som zašiel za vami. Vedel som, že vás tu asi nájdem. Prišiel som si trocha vypiť, takže ma ospravedlňte idem si po whisky." Odobral som sa k baru, kde ešte stále sedeli Nikki a Javier.
"Ahojte," pozdravil som ich. Obaja na mňa prekvapene pozreli. Nikki má hneď objala. Objednal som si whisky a začali sme sa o niečom baviť. Javier nás po chvíli opustil, pretože mu prišla priateľka. So smutným úsmevom som na nich hľadel. Tak veľmi som si prial mať tu Ninu. Neskutočne mi chýbala.
"Deje sa niečo? Vyzeráš byť smutný." Usmiala sa Nikki a tým odviedla moju pozornosť od tých dvoch.
"Nina potratila." Ani neviem prečo som to povedal. Ešte pred chvíľou som o tom nechcel rozprávať. Možno je to tým, že je to Nikki. Stále ju mám veľmi rád a viem, že jej môžem dôverovať. Alebo to bolo tými troma whisky čo som už mal v sebe.
"Páni. To mi je veľmi ľúto. Musí to byť hrozné." Nikki mi súcitne stisla ruku. Usmial som sa na ňu a pohladil ju po nej.
"Je to hrozné, ale omnoho horšie je to ako sa po tom všetkom Nina zmenila."
"Ako sa zmenila?" zaujímalo Nikki.
"Proste je čudná. Stále vybuchuje. Je hnusná a niekedy mám pocit, že už ju vôbec nezaujíma čo s nami bude. Mám pocit, že jej to je jedno. Aj teraz je niekde von s priateľmi. Ja sa doma trápim preto ako je to medzi nami a ona si odíde von! Chápeš to? Strašne ma štve." Nikki má objala a utešovala.
"Chápem ťa. Zároveň chápem aj ju. Keď žena prežije potrat, zmení ju to. To ju samozrejme neospravedlňuje. Nemala by sa k tebe takto správať. Možno potrebuje len čas. A keď to nepomôže, rob to čo robí ona. Choť von s priateľmi, rob, že ťa váš vzťah nezaujíma. Možno zistí aké to je, keď sa bude cítiť rovnako ako ty teraz." Pozeral som jej do očí. Vyzerala úprimne. Naozaj mi chcela pomôcť. Možno mala pravdu. Neviem však či to dokážem. Nedokážem predstierať, že mi je všetko jedno. Ďalej sme sa k tejto téme nevracali. Stále sme pili a tancovali. Dohodli sme sa, že by sme si takto mohli vyraziť častejšie. Súhlasil som. Prečo nie. Ak sa Nina trocha unormálni, možno bude chodiť so mnou. A budeme si trocha užívať.
Domov som prišiel až o tretej ráno. Všetko sa mi točilo a bolo mi celkom zle. Hneď som šiel do spálne a po ceste sa vyzliekol. Myslel som, že Nina už bude v posteli spať, ale posteľ bola prázdna.
"Do jedenástej. No jasne." Zašepkal som sám pre seba sarkasticky. Teraz to naozaj prehnala. Jej sa ani neuráči prísť domov. Naozaj ma sklamala. Toto prehnala. V tej chvíli som k nej pocítil záblesk nenávisti. Možno to bolo tým alkoholom. Neviem. Vydesilo ma to, ale nemal som silu na to myslieť. Ľahol som do postele a v okamihu zaspal.
NINA:
V kine bolo naozaj super. Bola som rada, že som opäť s priateľmi. Chýbali mi. Počas celého filmu som však myslela na Iana. Chovala som sa k nemu naozaj hnusne. Nemohla som si pomôcť. Vždy keď som sa na neho pozrela, videla som len moje zlyhanie. Dokonca som bola taká paranoidná, že som to videla aj v jeho očiach. Viem, že som si to len namýšľala, ale videla som to tam! Bola som strašne paranoidná. Uvedomovala som si to, ale nedokázala som to zastaviť.
"No ták Nins. Čo je s tebou? Si nejaká divná. Je nám jasné, že si z posledných udalostí dosť smutná, ale myslím, že je v tom aj niečo iné." Julianne ma poznala naozaj až príliš dobre. Preto bola jedna z mojich najlepších kamarátok.
"Nechce sa mi o tom moc baviť. Všetko je proste momentálne nanič. Nič mi nevychádza a som z toho dosť vedľa. Vybíjam si to na nesprávnych ľuďoch." Do očí sa mi tlačili slzy.
"Ianovi?" opýtala sa. Pri jeho mene som sa už naozaj rozplakala. Uprostred ulice pred kinom. Dúfam, že tu nesliedia paparazzi.
"Pozri, musíš sa s tým niekomu zdôveriť. Nemôžeš to držať v sebe. Všetci idú ešte ku mne. Poď aj ty a všetko mi porozprávaš, dobre? Bude ti lepšie. Sľubujem." Vrhla na mňa jeden zo svojích priateľských úsmevov. Prikývla som a tak sme sa vybrali k nej domov. Hneď ako sme prišli som sa usadila na gauči a bola som za to vďačná. Posledné dni ma dosť vyčerpali. Ostatní sa bláznili v Julianinej miestnosti so všelijakými hrami a neviem čo ešte tam mala. Boli sme tu len my dve a vodka. Hneď som si naliala a exla ju.
"Tak. A teraz hovor. Čo ťa ešte trápy? Máte s Ianom problémy? Dáva ti najavo, že je z teba sklamaný alebo čo?"
"Nie to nie. Ian je úplne úžasný. Stojí pri mne. Snaží sa mi pomôcť. Ja ale nemôžem. Som k nemu hnusná. Vždy v jeho prítomnosti vybuchnem." Plakala som a popritom si nalievala ďalšiu vodku.
"Tak v čom je problém? Prečo si k nemu taká?"
"Vždy keď ho vidím. Vždy keď sa mu pozriem do očí, vidím ... sklamanie. Zlyhanie. Stále mi pripomína to nenarodené dieťatko, ktoré som potratila. Viem ako veľmi ho chcel. Viem, že ho to sklamalo a viem aj to, že je až moc veľký džentlmen na to, aby mi to povedal narovinu. Štve ma to. Nezaslúžim si, aby bol ku mne taký dobrý." Julianne si povzdychla.
"Takže ide o to, že v ňom vidíš to dieťa, ktoré si potratila?"
"Áno. Pripomína mi moje zlyhanie a dieťa, ktoré som potratila."
"Nins, ale takto to brať nemôžeš. Ak to budeš takto brať, tak potom váš vzťah nemá význam. Nemôžeš byť s niekým v kom vidíš svoje zlyhanie, preboha."
"Ja viem. Veľmi dobre to viem. Nemôžem si pomôcť. Proste to tak vnímam. Možno potrebujem len čas." Pokrčila som plecami a dala si ďalší poldecák.
"Zlatko, vieš, že u mňa máš vždy dvere otvorené. Ak chceš nachvíľu od neho odísť..." Hneď som pokrútila hlavou.
"Nie! To nemôžem. Nemôžem. Neviem si to bez neho predstaviť. Nemôžem." Krútila som hlavou a rázne to odmietala. Nedokážem byť bez Iana. Proste to nedokážem. Je síce chodiacou ukážkou môjho zlyhania, ale nemôžem byť bez neho.
"Dobre. Tak tu prespi a uvidíš ako ďalej."
"Dobre. Ďakujem ti, zlatko." Objala som ju. Som rada, že mám takéto kamarátky. Čo by som bez nich robila.
"Počuj Nins. Ja ti rozumiem, ale nepovedala si Ianovi, že do jedenástej si doma? Nebude to ešte horšie ak prídeš až ráno?" Zapojila sa do rozhovoru Jessica.
"Dúfam, že nie. Nechcem ísť domov. Nemôžem." Stále som krútila hlavou. Obe prikývli a doniesli mi deku. Poriadne ma do nej zababušili a pozreli sme si nejaký film. Bola som dosť pod parou, pretože sa mi celý film točil. Chcela som ale zároveň nechcela byť s Ianom. Bola som zo všetkého strašne zmätená.
IAN:
Keď som ráno vstal, zišiel som do kuchyne a vzal si dva aspiríny. Strašne ma bolela hlava. Bolo to neskutočné. Ešte teraz sa mi všetko točilo z tej včerajšej whisky. Nina stále nebola doma. Pekne ma naštvala! Odíde si na celú noc. Len tak. Neuveriteľné. Vážne. Akurát keď som na ňu myslel, vošla do chodby. Prišla do kuchyne a pozerala na mňa. Nič som nevedel z jej pohľadu vyčítať. Tvárila sa trocha previnilo. Veď má aj začo!
"Dobré ránko. Aká bola noc? Užila si si?" opýtal som sa jej. Neviem kde sa to vo mne vzalo. Bol som naozaj hnusný, ale aj naštvaný.
"Čo tým naznačuješ, Ian?" Pozdvihla obočie a nabrala si vodu. Zrejme mala suchoty. Rovnako ako ja.
"Nič. Len sa ťa pýtam ako ti bolo v noci? Užila si si?"
"Ian naozaj presťan lebo to oľutuješ!" Skríkla na mňa. Nevedel som kde sa to v nej berie.
"S kým si vlastne bola? Derek? Alebo ten uchýl na tej párty?"
"Naznačuješ mi, že som si s niekým minulú noc pekne zajebala?" Kričala na celú kuchyňu. Dosť ma to vyviedlo z mieri. Nina moc nekričieva a už tobôž nie s nadávkami. Nemal som sa k slovu tak pokračovala.
"Vieščo Ian! Choď radšej doriti, dobre? Toto si si u mňa dojebal. Maj sa."
NINA:
Nenávidím ho! Tak strašne ho nenávidím! Ako si môže o mne niečo takéto myslieť? So slzami v očiach som šla späť k Julianne. Kašlem naňho. Toto naozaj prehnal. Je koniec. V živote ho už nechcem vidieť.
Dúfam, že sa kapitolka páčila. Je omnoho dlhšia ako zvyčajne. Nejako ma to chytilo a nevedela som prestať. :D Prosím o komenty!!! Minule boli len dva. Ak ich bude málo tak zasa budem pridávať menej, pretože ma to bude menej baviť a budem sa radšej venovať niečomu inému. :/ Takže prosím o komenty!!!! Ale samozrejme aj za tie dva vám ďakujem. :) Možno dneska pridám ešte ŽMÍĎ. :)
































Waau táto kapitola ma nesmierne bavila :).. Píšeš úžasne. Podla mna by Ian aj mal byť nahnevaný, možno by sa mohol trochu zblížiť s Nikki aby to aj Nine vrátil.