19. dubna 2015 v 21:15 | Laurika
|
Tak a je to tu. :) Posledný diel ŽNH. :) Dúfam, že sa bude páčiť. :)
No nič, je načase vyjsť s pravdou von. Odtiahla som sa od neho čo ho trocha vystrašilo. Zakryla som si brucho tričkom.
"Prepáč. Nebola to predsa urážka. Stále vyzeráš úžasne. Proste si len pribrala." Uškrnula som sa na neho. Bol neskutočne zlatý, keď sa mi ospravedlňoval.
"Neurazil si ma. Som rada, že som pribrala. Vieš, nie je to len také obyčajné pribratie." Veľavýznamne som na neho pozrela.
"Ako to, že nie je obyčajné pribratie?" Počkala som kým mu to dôjde. Rozšírili sa mu zreničky a prekvapene na mňa pozeral.
"Ty si tehotná? Preboha, v koľkom mesiaci už si?" To nebola zrovna reakcia, ktorú som očakávala. Bol nahnevaný. Trocha vydesený.
"V piatom. Zachvíľu začínam šiesty a toto nie je zrovna reakcia, ktorú som od teba očakávala." Ian sa postavil a pozeral na mňa.
"Nina, prečo si mi to tajila? Máme v tom byť spoločne, spomínaš? Mal som tu byť pre teba. Podporovať ťa a stáť pri tebe. Keby si opäť potratila ani by si sa mi o tom nezmienila, však?" Teraz už bol naozaj naštvaný. Trocha ma desil.
"No asi nie. Ja som len chcela .... nechcela som ti ublížiť, Ian." Postavila som sa pred neho a pozerala mu do očí. "Nechcela som ťa opäť sklamať. Až keď som sa dozvedela, že nemám nábeh na rizikové tehotenstvo som sa rozhodla ti to povedať. Naozaj. Netajila by som ti to až do pôrodu." Pohladila som ho na líci a snažila sa ho presvedčiť. Nevypadal, že by mi veril. Stále bol naštvaný, ale už menej.
"Ako si so mnou mohla vybavovať tú adopciu? A ako si to vôbec mohla navrhnúť?"
"Keď som to navrhla, ešte som o tehotenstve nevedela. Vybavovala som to, pretože si bol taký nadšený a ja som ti to nechcela brať. A keď som videla malú Miu, okamžite som si ju zamilovala. Chcela som ju. Chcela som, aby bola naša. Ian prosím ťa... naozaj som ti nechcela ublížiť. Prepáč mi to. Viem, že sú dve deti asi moc, ale my to zvládneme."
"Nins, mne vôbec nejde o to, že sú dve deti moc. Viem, že to zvládneme, ale ... ranilo ma, že si predo mnou päť mesiacov tajila niečo také dôležité. Niečo čo sa ma dosť týka. Je to aj moje dieťa."
"Ja viem. Viem. Prepáč." Šepkala som a približovala sa k jeho perám. Pobozkala som ho. Chvíľu ešte trucoval, ale potom mi bozky opätoval.
"Už konečne dostanem reakciu, ktorú som očakávala?" usmiala som sa na neho spod mihalníc. Ian sa uškrnul a pokrútil nado mnou hlavou.
"Som veľmi rád, že sa nám to podarilo miláčik. Milujem ťa. Aj to malé." Siahol mi rukou na bruško. Kľakol si na kolená a vyhrnul mi tričko. Jemne ma pobozkal na bruško, v ktorom nosím našeho syna. Akoby mi čítal myšlienky, opýtal sa: "Vieš čo to bude?"
"Áno. Mia bude mať bračeka." Usmiala som sa na neho a pohladila ho po líci. Ian sa usmial a vášnivo ma pobozkal.
"Milujem ťa."
"Ja teba viac."
O NEJAKÝ TEN RôČIK NESKôR:
Chystali sme sa na dovolenku, vlastne ani neviem kam. Mali sme s Ianom trojročné výročie! Tajil predo mnou cieľ našej cesty, čo ma dosť znervózňovalo. Nenávidím, keď neviem čo príde. Momentálne mi to, ale bolo jedno. Môj život bol dokonalý. Mala som Iana a dve detičky, ktoré nadovšetko milujem. Rastú ako z vody. Mia bude mať zachvíľu rok a pol a malý Sebastián zachvíľu oslávi svoj prvý rôčik. Stíhala som všetko. Domácnosť, deti a aj kariéru. Nebolo to také ako som si predstavovala, pretože sa chcem viac venovať Ianovi a deťom ako zháňaniu si všelijakých filmov a seriálov, ale bola som rada. Viem, že keby ma pohltila práca, ujdú mi najdôležitejšie momenty v živote mojej rodiny a to nechcem.
"Zlatko? Lietadlo ide za pätnásť minút, mali by sme ísť už dnu." Volal na mňa Ian so Sebim v náručí. Ja som naháňala po letisku Miu. Prisahám, že odkedy začala chodiť, schudla som pri nej aspoň tri kilá! Je to hrozné. Keď začne behať aj Sebi asi sa zbláznim. Celé dni nebudem robiť nič iné ako ich naháňať! Konečne som ju chytila a šla za Ianom. Vydýchla som si až keď sme bezpečne sedeli vo svojich sedadlách v lietadle. Dúfam, že deti celú cestu prespia. Letušky nám oznámili po akej dráhe sa dostaneme do Santa Monici a poučili nás o bezpečnostiach.
"Santa Monica?" Usmiala som sa na Iana. Aj on sa uškrnul.
"No áno. Trocha mi to tie letušky prekazili. Chcel som, aby si sa to dozvedela až na mieste." Neovládla som sa a pobozkala ho. Santa Monica!
"Mesto, kde to všetko začalo," zašepkala som dojato. Tam ma Ian požiadal o ruku. Tam som mu povedala áno a tam sme späčatili naše manželstvo. Nemohla som tomu uveriť. Bola som taká dojatá. Milujem toho chlapa. Ešte raz som sa na neho vrhla a poriadne ho vybozkávala. Nevedela som sa dočkať kedy tam už budeme. Santa Monica. Naše mesto. Tam kde sa to všetko začalo.
Dúfam, že sa kapitolka páčila. :) Ďakujem za komenty. :) Táto poviedka bola moja srdcovka rovnako so ZSD, ale ako som sa musela rozlúčiť so Zázrakmi, musím aj s touto poviedkou. :) Písala som ju od svojich 13-14. rokov a tento týždeň som oslávila 17. :D Je to neuveriteľné! Tri série! Keď som s poviedkou začínala ani by ma nenapadlo, že bude mať taký úspech a už vôbec nie že sa vypracuje na tri série! Všetkým vám veľmi pekne ďakujem za trpezlivosť aj komentáre. :) :* Ste všetci úžasní a ja vás za to zbožňujem! :* :*
Moc pěkný konec. Ta cesta třemi řadami byla někdy hodně trnitá ale nakonec to zvládli. Těším se na další pokračování tvoji tvorby