Napísala som novú kapitolku Confused. :) Snáď sa bude páčiť. :)
Ráno som sa zobudila ešte pred Ianom. Sladko odfukoval vedľa mňa. Musela som sa usmiať. Jemu to sluší ešte aj keď spí! Toto nie je normálne. Pomaly som vstala z postele a šla do kúpeľne. Šťastie, že tu voda tečie ako v normálnom dome. Spravila som si základnú rannú hygienu a vošla spať do spálne. Ian ešte stále spal. Sadla som si k nemu na posteľ a pozorovala ho. Bolo desať hodín ráno. Dnes tu nik nebol, ďalšie natáčanie máme až o šiestej večer. To je dobre. Aspoň tu máme pokoj. Zišla som dole a len tak sa poflakovala. Po trištvrte hodine som, ale už bola nervózna. Nemôže takto dlho spať, preboha! Šla som späť za ním. Vážne ešte spal! Jemne som do neho drgla. Otočil sa ku mne a ospalo si prešiel po očiach.
"Dobré ránko. Koľko je?"
"Skoro jedenásť! Vstávaj! Musíme ísť domov."
"To ešte nie je tak veľa. Nechaj ma spať." Prehodil cez seba perinu. Ako malý chlapec!
"Ian no ták! Som hladná a tu nič není. Poďme niekam na raňajky a pôjdeme domov." Snažila som sa mu tú perinu zobrať. Nakoniec sa mi to podarilo.
"To akože hneď?" Pretočila som očami.
"Nie Ian, vieš! Zajra, ty kokos." Pokrútila som nad ním hlavou a postavila sa. Ian ma chytil za ruku a zvalil späť na posteľ. Vlastne na jeho hruď. Ocitla som sa nad ním a pozerala mu do očí.
"Dobre. Daj mi chvíľku." Jemne ma hladil po paži a mne naskákala husia koža. Stále na mňa pozeral a mňa tým úplne hypnotizoval. Musela som si obliznúť pery, pretože som mala neskutočnú chuť ho pobozkať. Začal sa ku mne približovať a ja som neucukla. Mala som. Pritisol pery k tým mojím a vtedy som vedela, že som stratená. Celým telom mi prešiel príjemný elektrický šok. Začala som spolupracovať a bozk trocha prehĺbila. Bozkávali sme sa niekoľko sekúnd a potom ma napadlo čo zasa vyvádzam. Nemôžem si s ním začínať. Odtiahla som sa a zišla z postele. Nedokázala som sa na neho pozrieť. Bola som otočená chrbtom.
"Rýchlo sa obleč a pôjdeme na nejaké raňajky." Rýchlo som odtial odpochodovala. Čo som to spravila? Nemôžem sa s ním zapliesť. Keď som zašla za roh, oprela som sa o stenu a trocha to rozdýchavala. Potom som šla dole do obývačky Slavatorovcov.
IAN:
Ten bozk s Ninou bol neskutočný! Viem, že ma chce. Viem to. Ale strašne sa tomu bráni. Nečudujem sa po tom zážitku s Danielom. Musím jej dokázať, že ja nie som ako on. Nikdy by som žene neublížil. A už vôbec nie tým, že ju podvediem, preboha!
O jedenástej som konečne vstal z postele a šiel do kúpeľne. Rýchlo som spravil rannú hygienu a šiel za Ninou. Vôbec sa na mňa nedokázala pozrieť. Trocha ma to mrzelo. Doteraz sme spolu vychádzali dobre a teraz sme to možno všetko zničili.
Na raňajky sme šli pešo. Ani neviem v akej reštike sme zastavili. Sadli sme si ku stolu a zobrali menu. Chvílu som v ňom listoval a potom si vybral len obyčajné párky s rožkom. Nina si dala vajíčka a slaninu. Stále sme boli ticho. Pozeral som na Ninu, ale tú viac zaujímal jej mobil. Vzal som jej ho.
"Hej!" Hnusne na mňa pozrela a načiahla sa po svoj mobil. Uhol som. Vložil som si ho do vrecka.
"To sa teraz spolu nebudeme ani baviť?" opýtal som sa trocha naštvane. Nina pretočila očami.
"Nemáme sa o čom, Ian. Bola to chyba. Nemôžeme si spolu nič začať. Ako priatelia sme úžasní. Načo to meniť?" Tentoraz som pretočil očami ja. A tentoraz som zbadal niečo za Ninou. Nikki? Čo tá tu robí? Asi si ma ešte nevšimla. Hneď ako som si to pomyslel, sa otočila a usmiala. Úsmev som jej opätoval. Vybrala sa smerom k nám. Aspoň tie dve zoznámim.
"No nazdar cudzinec! Odkedy hráš Damona si na mňa ani nespomenieš." Uškrnula sa a prisadla si ku mne.
"To nie je pravda. Boli sme spolu. Minulý týždeň." Až teraz som si uvedomil ako je to ďaleko. Kedysi sme spolu boli každý deň. S Nikki sme sa objali.
"Mimochodom, toto je Nina. Nina Nikki." Usmiali sa na seba a podali si rukami.
"S Nikki sa poznám už snáď odjakživa. Je to moja najlepšia kamarátka." Pozreli sme na seba a usmiali sa.
NINA
Stále som sa nedokázala na Iana pozrieť. Samozrejme, že to začal rozoberať na raňajkách v reštike. Vedela som, že raz k tomu dôjde. Nakoniec, ale to už nechal tak pretože prišla tá jeho Nikki. Neviem prečo, ale tá baba mi bola nesympatická. Keď sa na neho pozrela alebo sa objali, bolo v jej očiach niečo zvláštne. Nevyzeralo to len na priateľskú lásku. Bolo to zvláštne. Pozerala na neho ... obdivne. Chvíľami sa mi zdalo, že zamilovane. A to mi dosť vadilo. Priznám sa, žiarlila som. Nepáčila sa mi. Ani trocha. Prečo sa tak na neho pozerá? Vedela som naisto, že on to necíti rovnako. Jeho pohľad bol plný lásky k mladšej sestre. Aspoň že to, pomyslela som si sebecky. Bola som rada, keď odišla. Musela ísť do štúdia nahrať pár svojich pesničiek. Nevedela som, že je speváčka. Pri odchode sa nezabudli objať. Naozaj mi to bolo nepríjemné a to ma strašne desilo! Povedala som si, že si s ním nezačnem a to ani neurobím! To, že žiarlim ešte nič neznamená, nie?
"Musíte sa mať veľmi radi, však?" vyzvedala som nenápadne.
"Áno. Nikki je úžasná. Nikdy som si so žiadnou ženou tak nerozumel. Zaujímam sa o tento svet, všelijaké charity, zvieratá a životné prostredie. Ona je úplne rovnaká. Myslím, že práve táto vášeň nás spojila." Usmieval sa celý čas čo o tom hovoril. Nevedela som však určiť či je to kvôli Nikki alebo tým veciam, ktoré ho tak zaujímajú. Dúfala som v to druhé. Ale keď sa poznajú už toľko rokov a nič medzi nimi nebolo, teraz sa to nezmení. Alebo áno?
Dúfam, že sa kapitolka páčila. :) Snažila som sa vyhovieť všetkým čo mi písali na ask tak dúfam, že si tam každý našiel to svoje. :) Ďakujem za komenty. :)
PS: Rozhodla som sa, že poviedka bude občas písaná aj z pohľadu Nikki tak dúfam, že to nebude nikomu vadiť. :)
































Krásne :) ano určite bude super aj pohlad Nikki